Sraz oficiálního FC v Londýně 13.11.2006 (25.11.2006)

Tyto novinky přináší všem československým fanouškům kapely Bon Jovi reportáž z oficiální akce fanklubu BACKSTAGE WITH JON BON JOVI, který se konal dne 13.11.2006, tedy den před uvedením kapely Bon Jovi do anglické síně slávy (UK MUSIC HALL OF FAME), kdy předání této ceny včetně vystoupení kapely naleznete v krátkých novinkách na titulní stránce. Děkuji tímto naší Evce (ze srazu československých fanoušků Bon Jovi) za sepsání níže uvedených řádků, včetně fotografií z této akce. Reportáž je to o to více zajímavá, že přináší nejbližší plány naší kapely. Tímto tedy následující místo patří už Evce ;-)

Minulý týždeň som sa zúčastnila stretnutia Fan clubu „Backstage with jbj“ v londýnskom Hard Rock Cafe a rada by som sa s Vami o svoje, resp. naše zážitky podelila. Bola som tam totiž spolu so svojou dcérou Zuzanou. My sme sa do Londýna chystali už najmenej dva-tri roky predtým, ale vždy bolo niečo dôležitejšie a nikdy sme si nenašli čas. Potom, keď tam odišla naša známa z týchto stránok, výborná kočka - Kristínka, sme si povedali, že tam už musíme konečne na nejaký ten weekend ísť. Naviac, ako doping na nás zapôsobil oznam, že deň pred uvedením našej obľúbenej skupiny Bon Jovi do UK Hall of Fame bude v Hard Rock Cafe stretnutie Fan-clubu a tým bolo jasné, že sa konečne do Londýna pôjde.

V sobotu skoro ráno sme odleteli z Viedne a v Londýne nás privítalo síce studené, ale suché počasie. Podvečer sme mali naplánované stretnutie s Kristínkou, no ešte predtým sme sa išli prejsť cez Hyde Park na Piccadilly Circus a po ceste tam sme hneď „objavili“ Hard Rock Cafe. Vedľa Hard Rock Cafe je aj Hard Rock Shop a v ňom je okrem iných vystavená aj gitara Richieho Samboru, s ktorou absolvoval Crush Tour. S Kristínkou sme sa stretli, bolo nám vynikajúco, spolu sme sa znova zastavili v Hard Rocku, aby sme urobili pár fotiek a kde - no samozrejme pri Richieho gitare.

Celú nedeľu a pondelok doobeda sme venovali prehliadke londýnskych pamiatok ( a skutočne, je sa na čo pozerať). Trošku uťahané sme okolo obeda zakotvili na kávu opäť v Hard Rocku, kde Zuzka fotografovala všetky vystavené gitary ( a verte - je ich tam neúrekom). Išli sme sa pozrieť aj dole, kde sa malo konať stretnutie Fan Clubu. Tam už prebiehali prípravy na večernú akciu v plnom prúde, inštalovali sa nástroje, z pódia sa na nás usmievali smajlíci ( pódium vyzeralo podobne, ako na tour „Have a nice day“ len bolo samozrejme onmoho menšie).

No a potom prišiel večer. Kontrola pred vstupom dnu bola naozaj prísna, ale už vnútri bolo všetko veľmi uvoľnené a mala som pocit, že sme tu všetci starí známi a medzi svojimi. Po stenách boli monitory a na nich bežalo DVD „Live from London “.

O šiestej večer nás privítal Jonov brat Matt a okrem iného nám oznámil, že skupina dnes večer hrať nebude, a že tak asi o hodinu príde Jon sám, ktorý nám bude k dispozícii a bude odpovedať na naše otázky. Pre mňa to bolo sklamanie - predsa len, aj keď je Jon môj najobľúbenejší člen skupiny, najradšej mám hudbu Bon Jovi a na tej sa bezpochyby podieľajú všetci členovia kapely. Ale ( ako ma správne usmernil náš webmaster Dave a čo som si ja neuvedomila ) ten Fun Club je viac-menej Jonov . Ďalej nám Matt oznámil, že od 1.októbra prevzal vedenie webbovej stránky www.backstagejbj.com po svojej mamke, ktorá odchádza do dôchodku. Potom už prišiel Jon a postavil sa za bar-pult, kde mal aspoň malý voľný priestor okolo seba pretože inak bola miestnosť na prasknutie plná. Jon bol evidentne vo vynikajúcej nálade (ako zakaždým, čo som ho naživo videla), privítal nás a začala sa hodina otázok a odpovedí. Pokúsim sa dať sem na stránku z tejto diskusie čo najviac, ale určite to nebude všetko, čo povedal. Predsa len moja angličtina nie je perfektná – stále sa učím a možno si úplne na všetko ani nespomeniem.

Prvú otázku položila fanynka, ktorá tiež píše a skladá piesne a tá otázka znela, kde Jon berie inšpiráciu na svoju tvorbu. Jeho odpoveď bola - najviac v rodine, pri deťoch, práve oni sú tí kde cíti, že všetko čo robí dáva zmysel a pri nich má chuť vydávať zo seba maximum. (Mimochodom aj v londýnskej tlači – v denníku Times zo 14. novembra Jon hovorí o svojej rodine: o Dorothy povedal, že na nej obdivuje jej úžasnú nezávislosť a samostatnosť, a o dvoch najstarších deťoch sa vyjadril, že sa stávajú teenegermi a že je to skutočne zaujímavé a také funny sledovať, ako dozrievajú) . Na druhom mieste u neho sú fanúškovia a tam sa cíti veľmi zodpovedný voči nim za kvalitu svojej práce.

Ďalej pokračoval úvahou, že niekedy je to s inšpiráciou ťažké, pretože napíše song, ale na druhý deň, keď si ho prehrá ho už cíti inak, občas to trochu zmení, ale dôležité je vždy zostať sám sebou ( tento názor sa často opakuje v jeho songoch, že?).

Ďalší okruh otázok sa týkal plánov na najbližšie obdobie a ďaľšieho turné. Jon povedal, že momentálne pracujú na novom albume, s názvom „Lost Highway“ a chcú ho vydať v máji 2007. Čo sa týka turné, teraz žiadne neplánujú, ale ako zdôraznil, to neznamená, že nebude. Určite v budúcom roku počítajú s pár menšími koncertami aj v Európe (buď Londýn alebo Amsterdam, možno nejaké mesto, kde neboli tento rok) a jeden z nich bude pre členov Fan Clubu na spôsob Borgata.

Viacero otázok sa týkalo jeho charitatívnej činnosti. Tu nepovedal nič nové, čo by sme sa na www stránkach už nedočítali len podotkol, že celý výťažok aj z tohto stretnutia fans ide na charitu. Jedna Angličanka sa opýtala, či tie peniaze zostanú v Anglicku, na čo odpovedal „Nie, je to na charitatívne projekty, ktoré som rozbehol a tie sú v USA“.

Potom mu jedna dievčina položila otázku, či si ju vezme (Jon, will you marry me?). Odpoveď: „Prisahám, že túto otázku som nepočul“. Ona ju zopakovala, na čo on so smiechom povedal, že otázke nerozumie. Predtým sa totiž odohrala jedna zaujímavá príhoda. Fanynka sa predstavila, že je zo Škótska hovorila dialektom, ktorému sme nerozumeli, na čo jej Jon skočil do reči, povedal, že jej nerozumie a opýtal sa jej „ Are you speaking english?“

Ďalší okruh otázok sa týkal jeho denného režimu a ako sa udržiava stále vo forme. Povedal, že sú veci, ktoré dodržiava už dlhé roky a každý deň. Jeho deň (je jedno, kedy to je ale keď vstane), začína kávou. Potom ide do telocvične – opäť zdôraznil, že everyday – či je v pohode, alebo po „ťažkej“ noci, toto nikdy nevynechá. Udržiavanie sa v kondícii doporučil každému. Spomenul aj jednu príhodu, ktorá sa mu stala. Ráno keď boli na turné, išiel do telocvične, bol na bežiacom páse a niekto zakričal „otočiť sa doľava“ on sa obzrel, stratil rovnováhu a spadol. Hneď sa okolo neho vytvoril hlúčik ľudí pripravených pomôcť mu, ale on povedal, že sa mu nič nestalo, cvičenie dokončil, ale ako opustil telocvičňu, bolelo ho všetko, no bez ohľadu na modriny nasledujúci deň po káve – znova telocvičňa.

Jedna fanynka stojaca pri bar pulte bola smädná a tak poprosila Jona, či by jej nenačapoval pivo. Jon, že prečo nie, pivo načapoval aj s“ čiapočkou“ a podal jej ho. Potom prišla zaujímavá otázka, a síce s kým z rockových legend by si on chcel zahrať. Jeho odpoveď bola, že určite s Bobom Dylanom a potom ešte s Paul Mc Cartneym.

Ja som mala tiež pripravenú otázku, ale žiaľ, mikrofón sa k nám nedostal, takže som ju nepoložila. Moja otázka mala byť, či počítajú vydať DVD z Have a Nice Day Tour . Žiaľ tým, že sme stáli pri pódiu, kde boli rozložené nástroje na hranie a mikrofón sa pohyboval pri bare (asi 10metrov od nás) nebolo možné sa k nemu dostať, ale pokúsim sa to zistiť prostredníctvom chatu na klubovej web-stránke.

Nakoniec, „akože“ jeden z fanúšikov (my sme presvedčené, že to bol jeden z realizačného tímu) vyzval Jona, aby zaspieval. Kým Jon prechádzal k pódiu, prišli členovia kapely Bon Jovie (je to kapela, ktorú Jon zamestnáva a pozostáva z piatich členov, oblečených ako BJ a pripomínajúcich členov skupiny Bon Jovi – hlavne imitátor Jona je veľmi podobný) a Jon s nimi spustil „Who says you can´t go home“. Po odspievaní piesne s viackrát sa opakujúcim refrénom ako sme zvyknutí, odovzdal mikrofón svojmu imitátorovi Tonymu a so slovami “ verte-neverte, ale ešte mám robotu v televízii“ sa s nami rozlúčil.

Po jeho odchode začala „show“ na americký spôsob, ktorú usmerňoval Matt Bongiovi. Kapela hrala asi dve hodiny a bol to prierez tvorby skupiny Bon Jovi. Imitátor Tony pohybovo verne napodobnňoval Jona (mal to perfektne nacvičené), no so spevom a hraním to už bolo o niečom inom. Niežeby hrali a spievali zle, bolo to hlavne o zábave a úprimne, skupina Bon Jovi je pre nás jediná a jedinečná. Podstatné bolo, že sme sa všetci bavili a panovala vynikajúca nálada. Po tomto vystúpení sa losovali lístky do Alexandra Palace, kde na druhý deň boli Bon Jovi uvedení do UK Hall of Fame a prebehla dražba Jonových vecí (CD s autogramom, DVD s autogramom, oblečenie a pod.). Dražbu viedli Jonova maminka a brat Matt. Po vydražení vecí sa pokračovalo v zábave na „after party“, ktorá pokračovala po polnoci.

Na záver len toľko: zámerne nechcem celú akciu nejakým spôsobom hodnotiť. Som rada, že som zažila aj toto, je to niečo iné ako Live koncert. Atmosféra na tomto podujatí pôsobila veľmi súkromne až rodinne, prítomných bolo 225 fanúškov nielen z Európy ale aj z USA, Jon bol výborný a z mojej strany „that´s all about this event“. Pokiaľ máte nejaké otázky, kľudne sa spýtajte, ak budem vedieť - odpoviem.

Eva Pačesová