Historie Bon Jovi (verze 2013) - část 4. (9.10.2013)

Po delší odmlce Vám dnešní novinkový článek přináší pokračování historie skupiny Bon Jovi a to svoji čtvrtou část. Jedná se o revizi původních článků publikovaných v roce 2007 na tomto webu, které byly doplněny či opraveny. Na prvních 7 částí posléze budou navazovat nové kapitoly, které původní knihu z roku 2007 rozšíří. Ale dost bylo úvodu a můžeme se vrhnout rovnou do čtení této čtvrté části knihy.

Dave & Evi

Začiatkom deväťdesiatych rokov Jon napísal a natočil soundtrack-album k filmu Young Guns II. Tento album dostal názov Blaze of Glory. Titulná pieseň sa stala obrovským hitom a získala viacero nominácií na Oscara a tiež na Grammy - ocenenie. No aj ďalšia pieseň s názvom Miracle bola síce menej ale tiež veľmi úspešná. Bol to prvý Jonov sólo projekt a práve vydanie sólo albumu spôsobilo, že sa začali šíriť klebety o rozpade skupiny Bon Jovi. Samozrejme, nič z toho nebola pravda.

„Tá pieseň k filmu bola viac-menej náhoda“ vysvetľuje Jon. „Vzal som túto „objednávku“ vlastne na základe požiadavky Emilia Esteveza, ktorý chcel pre tento film využiť už existujúcu pieseň „Wanted Dead or Alive“. Ja som ale napísal nový song s názvom „Blaze Of Glory“ a k tejto pesničke pribudli postupne ďalšie až z toho vznikol celý album s jedenástimi skladbami. Kým sa však informácia o albume dostala von na verejnosť, získal som Zlatý Glóbus. To ma priviedlo k myšlienke skúsiť to aj v inej oblasti a tak som najskôr začal brať lekcie herectva, potom i ďalšie lekcie klasického hrania ako i lekcie techniky herectva. Pokiaľ som sa zamýšľal nad slávnymi známymi osobnosťami ako napr. Frank Sinatra ktorý poriadal koncerty až do svojich osemdesiatich rokov a natočil šesťdesiat filmov, tak mi prebehla hlavou myšlienka: to je niečo, čomu hovorím prežiť naplno svoj život... V kapele som len časť celku – jedna štvrtina, hoci áno - ťažisko je vždy na mne. Ja som ten čo sa najviac predvádza a tým si robím svoju prácu. To je ale iba časť práce celej skupiny a ja som len ´akože´ štvrtinový umelec. Ale je fakt, že na javisku je to vždy nové vzrušujúce a vyzývajúce. To si teda naozaj naplno užívam“.

Vyčerpanie z dlhého „tourovania“ bolo enormné a skutočne - bolo už len otázkou času kedy sa pohár naplní a pretečie. No a to sa stalo. Následne Jon Bon Jovi nechal padnúť celý management, všetkých ich vyhodil a vysvetlil to takto: „Skutočne roky 1990 až 1992 boli nesmierne deprimujúce. Ja som bol viac skleslý, ako som si kedy vedel predstaviť. Vo svojej rétorike som nazval toto obdobie´ šedým letom´. Bol som vtedy v Californii, pil som ako dúha, cítil som sa pod psa mysliac si, že popíjanie mi pomôže. Dokonca som za jazdy vyskočil s auta, ktoré som sám riadil. Vyzeral som otrasne, všetko čo som mal rád som od seba odvrhol... A pokiaľ som sa znova nezačal kontrolovať, neskutočne ma to vyšťavovalo... Teraz s patričným odstupom - pretože toto obdobie je už dávnejšie za mnou - vidím, že vlastne náš starý manager nerobil nič zlé, on si robil len a len svoju prácu. Ale v tom obrovskom slede udalostí do ktorého bol zatiahnutý on, agenti a právnici nám predsa len mal povedať: ´Viete čo? Dôverujeme Vám. Budete tu aj za desať rokov. Ale teraz choďte domov a oddychujte´.“

Jon ďalej pokračuje v monológu o roku 1991 a o „Grey Summer“: „Bol som tu v Californii so svojou manželkou, a opakujem - jediné čo som tam dokázal robiť bolo piť. Ano - nadmerné pitie a ničenie seba samého... Sklamanie... Hnev... Iba som sedel vonku na palube a rozmýšľal o všetkom, čo sa doteraz stalo... Vôbec to nebolo o tom, že ako dieťa sedím pred zrkadlom a snívam, že som Southside Johny. Nevedel som, že to môže byť až tak hrozne ošklivé. Čas nevinnosti bol nezvratne preč. A ja som sa len opíjal... to bolo moje blues. Celé leto som strávil utápaním seba samého v tejto hroznej duševnej traume...“.

Jon raz rozprával jednému novinárovi z istého časopisu o tom ako veľmi sa tešil, že niekedy zriadi podnik ´London Tramps Club´ pre ´ great pussies ( super kočky)´. „Mohol by som hovoriť o kočkách, mohol by som ich dokonca aj naháňať. Ale to bolo vysoko nepravdepodobné, ja som to asi skutočne iba sledoval, ale nemôžem to odprisahať, pretože tie časy si jednoducho nepamätám. Keď na to spomínam, tak iba zväzok s mojou ženou bol jedinou vecou ktorá mi pripomínala, že ešte nejaké tie životné zásady mám. To bolo všetko, čo mi vtedy zostalo. Bola to ona - moja manželka, ktorá mi zabránila vyskočiť z idúceho auta...“

Turné „New Jersey“, ktoré trvalo 16 mesiacov a zahrňovalo 237 vystúpení, takmer úplne zničilo kapelu. Manager DonMc Ghee – človek usvedčený a verejne potrestaný za dovoz 20 ton marihuany do Spojených štátov – „pracoval“ na tom, aby sa kapela rozpadla, čo Jon komentuje nasledovne: „Nakoniec sme sa predsa len podujali spolupracovať aj na MTV Awards Show. Oni nám udelili cenu za celoživotný výkon (?!?!?!)... No povedzte, čo sme mali urobiť? Štyri vydané albumy a my sme si s tým neporadili! Uvedomil som si, že nás pozvali len preto, aby sme zvýšili rating ich programu. Tak sme tam vystúpili, ale ja som nechcel sedieť s nimi a oni zas nechceli sedieť so mnou. Bol som nabitý. Prevzal som cenu, odkráčal z javiska a daroval som ju známemu dievčaťu... V prestávke po vyhodnotení mi manager povedal: ´Mali by sme urobiť nejaké zmeny´. Ja som odpovedal: ´Super nápad!´ a vyhodil som ho.“

O skupinovej terapii („Moji chlapci v tom neboli“ smial sa Jon) si pôvodne myslel: „Kravina, nech si nikto nemyslí, že budem vylihovať na gauči u cvokára. Nakopem takýchto chlapíkov do zadku a pošlem ich do najtemnejších hlbí – povedal som. ´Nechcel som ich akceptovať a ani to nebolo o tom, že či má terapeut byť nezaujatý a neutrálny... ´No ale v skutočnosti priznávam - on bol pre nás požehnaním. Pred ním sme mohli hovoriť úplne otvorene holú a drsnú pravdu, povedať na rovinu čo cítime a čo si jeden o druhom myslíme. Bolo to tam, kde sme boli spolu - na ostrove St. Thomas v Karibiku.“

Vtedy členovia kapely Bon Jovi vysedávali na lodi, rozprávali sa a rozprávali... Popri tom všetkom si aj stihli vytvoriť vlastnú manažérsku spoločnosť a dokonca natočili platňu s názvom Jambco. Budúcnosť začala pre nich vyzerať omnoho jasnejšie.

Čo sa týka sólovej kariéry niektorých členov kapely a s tým súvisiacich nepodložených správ o tom, že Bon Jovi by sa mali rozpadnúť, okomentoval tieto „ zaručené správy“ Jon v interview so Sylviou Simmons nasledovne: „Keby sme si v tom období vedeli povedať veci otvorene - od srdca k srdcu... ale jednoducho sa to nedalo a nebolo to možné. Chlapcom z kapely v tom bránil strach a obava, že po takejto diskusii už nebudeme tá istá kapela. Toto síce vo mne vybudovalo moje vlastné presvedčenie, že by som vedel napísať veľké piesne aj sám a hrať ich s chalanmi ako je Jeff Beck a Elton John a toto bolo naozaj obdobie môjho veľkého odklonu. Skutočne som nebol zvyknutý robiť niečo úplne sám, ale čo už ?“.

K titulkom v časopise „The Sun“ ktoré sa objavili v lete 1990 a ktoré oznamovali, že Tico Torres bol vyhodený z kapely Jon hovorí: „To vôbec nebola pravda, ale keď všade čítate veci ako toto, začínate pomaly tomu veriť – zvlášť keď je všeobecne známe, že kapela má problémy. Ja s Richiem sme mali tiež problémy. Tábor Bon Jovi neprežíval v tomto období práve najšťastnejšie dni. Ako som povedal, boli sme doslova vyprahnutí, boli sme jeden druhému na obtiaž. Zostávali sme spolu len vďaka zotrvačnosti. Tak veľmi sme potrebovali o d d y c h !

Takže ja som začal robiť svoje veci, Richie robil tiež svoje. Lenže zase čo sme na druhej strane vtedy najviac postrádali, bolo naše priateľstvo. Cítili sme sa každý tak veľmi osamelo! Nesmierne rád som myslel na kapelu. V skutočnosti - a to ukázal práve tento čas - sme boli tak veľmi závislí jeden od druhého! Chýbal nám ten pocit súdržnosti, to ako sme vždy držali spolu, chýbali nám spolu strávené dovolenky – nič z tohto, čo sme spolu prežili nebol „bullshit“.

Vôbec to nebolo o tom, že ja sám - bez nich - by som chcel zožať všetku slávu a že som chcel byť len ja sám stredobodom záujmu. Je si však treba uvedomiť jedno a o tom niet pochýb: ja som bol hlavný skladateľ, kapela bola pomenovaná podľa mňa a keď sa chcete na to pozrieť z iného aspektu bol som to zase len ja, ktorý mal podpísanú zmluvu s nahrávacou spoločnosťou. Jedno bolo ale jasné: Bola tu skupina, ktorá mala v tom čase predaných už 30 miliónov platní ale ešte nikto nerozoznal Aleca od Tica a keď si poslucháči povedali jasné - aha je tam hráč na klávesy – tak to musí byť Dave. Richie bol vtedy viac známy tým, že chodil s Cher. Áno a tak sme si potom jeden pred druhým všetci odhaľovali naše duše v rozličných oblastiach: Konečne sa opäť náš dialóg rozbehol a smeroval k tomu, čo by sme vylepšili po obchodnej stránke, osobnej... A v tej súvislosti sme si jedno veľmi vyčítali: prečo sme si to predtým nevedeli povedať?´ Už sme ani nemali managera. Zbavili sme sa celej tej rotujúcej mašinérie, ktorú sme tak neznášali... A to bol môj spôsob, ako som sa pokúsil udržať kapelu spolu. Potom, keď sme si už všetko potrebné povedali a urobili, mohli sme nakoniec pyšne prehlásiť: p r e ž i l i s m e!“

Napriek tomu, že prvá kapitola histórie Bon Jovi je definitívne spojená s osemdesiatymi rokmi - so všetkými vtedy existujúcimi zvukovými a vizuálnymi efektami - táto časť „Bon Jovi-Story“ bola už navždy za nimi a definitívne skončila.

V období, kedy nové hnutie „grunge“ začalo ovplyvňovať metalové hnutie - jediní ktorí toto obdobie prežili boli Metallica a do istej miery Guns N´Roses. Obe tieto skupiny pôsobili naďalej, zostali verní svojmu rangu a prezentovali ho stále na vysokej úrovni.

Bon Jovi v tom čase tiež veľmi pozorne zvažovali svoj ďalší posun a smer ktorým pôjdu: dali poriadne hlavy dohromady aby sa zdarne preniesli cez obdobie, keď vo svete rocku dominoval grunge a alternatívny rock.

Keď sme sa Jona opýtali, aký má pocit pri pohľade na seba samého z roku 1980, z chuti sa zasmial a odpovedal: „No... úplne desný horor. Pane Bože – moje vlasy vyzerali ako keď hrom udrie do metly! Cítim sa vinný za ten môj otrasný vzhľad, lenže ten som si predsa nevymyslel ja! Každé jedno dieťa v osemdesiatych rokoch - keď ste prešli naprieč celou Amerikou - vyzeralo podobne. Nechával som si stále dlhšie a dlhšie vlasy, začal som nosiť kožené bundy a čo si teraz uvedomujem, pokúšal som sa svoje vlastné ja skryť do tohto obalu... Dokonca aj vtedy, keď som z toho bol v rozpakoch.“

Neskôr dodáva: “Nebolo by vtedy vykúpením podpáliť video Runaway? Videl som kúsok tohto otrasného – vyložene na h.... videa iba tak náhodou minulý týždeň v telke a skoro ma porazilo! Ale nie je to presne ako aj s detskými fotografiami?: Každý príde v určitom bode svojho života do rozpakov: je to ako keď vaša mama urobí fotky z vás v pumpkách a s veľkou mašličkou, alebo v niečom podobnom. Žijete a učíte sa... Myslím si, že vtedy sme boli ešte veľmi slabí vo výrobe videí“.

S vedomím, že ďalší album Bon Jovi pravdepodobne nedosiahne až tak enormný úspech ako tie z minulých rokov, skupina zvolila nahrávku citlivého a lahodného setu piesní, ktoré sa značne odlišovali od ich doterajšieho imidžu. Pritom si uvedomovali, že osud môže byť niekedy horší ako sama smrť (hlavne ak by sa mali stať terčom posmechu a následné upadnúť do zabudnutia). V tom období sa totiž očakávalo, že každý album bude mať znaky príliš klamlivého zdania rebelizmu ako to bolo počas najväčšej slávy „kráľa Cobaina.“

Album Keep the Faith, však ďaleko prevýšil všetky očakávania a stal sa nesmierne populárnym hitom na celom svete. Obecenstvo si pritom už naplno uvedomilo, že popri „umelých úškrnoch a kožených kabátoch“ sú Bon Jovi kapela ktorá dokáže skladať, aranžovať, zaspievať a predviesť vynikajúce a excelentné rockové piesne. Titulná pieseň z alba sa stala obrovským hitom, tak isto i balada Bed Of Roses. Spokojná bola kapela a tiež i nahrávacia spoločnosť, a tak prikročili k natočeniu daľšieho albumu – výberovke najväčších hitov s názvom Cross Road (dôvod, prečo album nenazvali Crossroad alebo Crossroads nebol zverejnený, hoci symbolika titulu bola úplne zjavná) a mohli zase oslavovať.

Jon neskôr k tomuto povedal: „Keď nastúpil grunge, nepredstierali sme že sme zo Seattlu a keď prišiel rap nepridali sme sa k tomu ich škripotu. Musím ale povedať, že ja a chlapci sme boli dlho obviňovaní z toho, že do toho nejdeme. Dokonca aj sám veľký Stevie Tyler bol podľa mňa mimo, keď naspieval s Britney Spears na play back (v polčase slávnosti na superbowlovom zápase) jeden song... Ja by som to nikdy neurobil. Mnohí moji rovestníci začali v roku 1992 zrazu predstierať, že sú zo Seattlu, všetko sa im akože zdalo smutné a predstierali niečo, čím neboli. Alebo nie až tak veľmi. Keď som počul, že Gwen Stefani so svojou skupinou rapujú uprostred piesne, poriadne som sa do nich obul. ´Nóó teda... to je ale iná kravina!´ Tak toto vôbec nie je pre mňa. To teda nikdy neurobím! A zostali sme verní tomu, čo sme boli a dozrievali sme s tým, čo sme robili. Či sa vám to páči, alebo nie verte mi, že sú ľudia, ktorí chcú byť na oboch stranách mince...Jediné, čo k tomu môžem povedať ja je, že sa to jednoducho nedá a myslím to úprimne. Nič horšie nie je, ako pokúšať sa byť niekým, čo nie ste.“

K novému smeru, ktorým Bon Jovi vykročili svojím albumom Keep the Faith, Jon povedal: „Na albume sme doplnili zvuk o najnovšie poznatky techniky – o tom niet pochýb. Pri jeho výrobe sme sa prakticky chytili všetkého nového čo bolo k dispozícii. Niečo bolo super a niečo o ničom. Ja viem, že nie každý obľubuje piesne ako Blame in on the Love of Rock´N´Roll, ale ja mám teraz naozaj rád túto pieseň. Predtým to bolo iné. Všetko bolo iné: výroba videí, náš vzhľad , môj účes. Pripadalo mi to ako: ´do čerta naozaj treba odísť od všetkého čo vtedy vyhovovalo a bolo pohodlné. Veď už to ani za nič nestálo. A keď nám nové prvky nemajú vyjsť, tak sa jednoducho nezbláznime, ale my si môžeme povedať: stálo to za to - chytiť sa novej šance.“

Dodáva: „Definitívne sme sa stali kapelou, ktorá bola už považovaná za špičkovú a keď uvažujete o vrchole v osemdesiatych rokoch - niet o tom pochýb. Pokiaľ bola platňa vydaná v Amerike a nestala by sa Nr. 1, ľudia by veľmi rýchlo povedali – je to už za nimi, už skončili... Obával som sa toho? Možno aj áno. Hovoril som si: pokiaľ by sme mali už upadnúť do zabudnutia prinajmenšom to bolo nádherných dobrých desať rokov. Možno to urobili dva alebo možno tri single, ale my sme prekročili v predaji hranicu dvoch miliónov len v Amerike. Niekto, ako Nirvana pozerali na nás ako na niečo neuveriteľné, že sme predali 2 milióny platní: ale áno, ´ našich ´prepadákov´ sa predalo viac ako dva milióny v Amerike! Myslel som si, že mám právo byť hrdý na to, čo sme dokázali týmto albumom. Pretože stanovisko každého jedného z oblasti tohto priemyslu bolo: ´Neexistuje, že to zvládnete bez managera. To je nemožné. Možno sa to dá zvládnuť bez agentov, bez právnikov, ale aj tak sa nimi musíte dať ovplyvňovať a keď na niečom trvajú, tak im musíte vyhovieť – aj keď by vás znásilňovali. A my sme povedali: ´Kašleme zvysoka na to! (´Fuck this´). Chceme byť garážová kapela ako sme boli predtým keď bol proti nám celý svet a nikto si nás vtedy nevšímal ´.Keď je vypredaný Bruce (Springsteen) - ktorý je pre vás obrovským pojmom pokiaľ pochádzate z New Jersey a keď je vypredaná Metallica, ktorá je niečo viac ako sám Boh, a keď sú vypredaní Guns N´Roses, ktorí sú tiež viac ako božskí – idete do toho s tým „Dobre, ešte sa nechystáme zomrieť!“.

Ako vysvetlil Jon, splnenie požiadavky v roku 1994 - dať dohromady výber - nebolo vôbec jednoduché: „Počúval som o tom už dlhšiu dobu a tak ma to priviedlo k myšlienke, že tam dáme niečo z každého albumu. Boli piesne, ktoré som mal radšej ako tie iné. Bolo to celkom zvláštne vrátiť sa späť a hodnotiť minulosť čo bol práve tento prípad. Keď som kvôli tomu išiel do štúdia, celý projekt som si najprv usporiadal v hlave ja sám. To bolo na veci dobré! Mohol by som vám vyrozprávať množstvo podobných príbehov ktoré sa stali v rokoch 1980 až 1983 – tento čas som totiž trávil výlučne iba v štúdiu a nikde inde. Tí ľudia, ktorých som tam stretával a moje dojmy z nich sa prejavovali v mojej práci. Pamätám si to, akoby to bolo včera.“

Jonove spomienky na toto obdobie by určite zaplnili pekných pár knižných stránok: – napríklad ako vysvetľoval svoje prvé stretnutia so skupinami Kiss a Scorpions. „Nepracovali sme výslovne len na tom, aby sme získali povesť super ´live´ kapely, ktorou sme sa stali neskôr tak či tak; a určite to nejaký ten čas trvalo kým sme sa dostali k tomu, aby sme na pódiu otvárali koncerty Scorpions... Pamätám si veľmi dobre, ako sa Gene Simons odklonil od tradičného postupu len preto, aby nám vyšiel v ústrety. Bolo to vzrušujúce napätie, pretože Kiss boli viac ako poriadny krajec chleba. Ešte keď som bol decko, zvykol som chodievať na nich a mal som aj niekoľko ich albumov plus všetky tie veci čo k tomu patria, plagáty, postery atď. A zrazu príde čas, že s nimi hráte. Bolo to nádherné mať možnosť povedať o tom priateľom doma – hlavne v situácii keď ste ešte vôbec nezarábali a spávali ste traja chlapci v jednej izbe a občas postávali pred nevestincom: vtedy sme si totiž nič iné nemohli dovoliť. Ale keď sme boli po prvýkrát v Anglicku vbehli sme po predstavení medzi Kissákov, ktorí už sedeli v bare a oni sa nás opýtali: ´Tak ako to šlo?´ Všetko to bolo úplne nádherné... To boli zážitky so skupinou. V tom čase by sme boli hrali všade a s každým – bolo nám to jedno. Ak máte 21 rokov a idete na turné do sveta po prvýkrát a to so skupinami ako sú Scorpions a Kiss, alebo keď hráte po prvýkrát v klube sami – čo sme tiež často absolvovali aj kvôli tomu aby sme sa mohli stretávať - váš postoj k tomu je: ´Do riti nech hráme sedem dní v týždni pán Mc Ghee, 300 dní do roka, len nech hráme´. A on to zariadil!“.

Po vydaní svojho albumu Keep the Faith sa Bon Jovi usadili a vydávali v kvalifikovanom poradí skoro každý rok album, ale to už s novým basgitaristom Hughom Mc Donaldom, ktorý túto úlohu prevzal po Suchovi po vydaní albumu Cross Road. Na adresu Sucha Jon povedal: „Samozrejme, že to bolelo, ale naučil som sa to akceptovať a rešpektovať. Skutočnosť, že ja som workholikom – či v štúdiu alebo mimo neho, či na javisku alebo mimo a chcem robiť s hudbou celé dni a noci - neznamená, že každý iný s tým musí súhlasiť a mu to vyhovuje. Alec chcel mať aj kľud a preto to nebolo pre mňa nejaké extra prekvapko“.

Workholizmus je vyhranený spôsob vykonávania práce... „Vytrvalosť, húževnatosť a túžba je tou kombináciou, ktorá nás dostala tam, kde sme“, vysvetľoval raz jednému novinárovi Jon. „Na začiatku kariéry by som išiel hocikde. Pracovali sme, kým sme neodkväcli, až kým sme neboli úplne hotoví. Vydávali sme album za albumom – štyri po sebe a až potom sme si urobili pauzu. Motiváciou nebol aplauz alebo peniaze. Motiváca prichádzala z inšpirácie. Keď som písal pieseň a myslel si o nej, že je dobrá chcel som ju nahrať, podeliť sa o ňu a vydať ju... Teraz už máme skvelé meno a zvuk. Či sme boli ovplyvnení popom, metalom alebo country? Určite áno. Ale už dlhšie máme náš vlastný – veľmi jasne odlišný štýl a to je jedinečné na Bon Jovi. Ľudia vedia dobre čo im dávame. A ono to účinkuje.“

V polovici devaťdesiatych rokov bola Británia posadnutá piesňami britského popu a Jon (ktorý sa mimochodom vôbec nepokúšal ísť týmto smerom) si urobil takú predprípravu pred uvedením sa na britský trh, že sa na istý čas presťahoval do Londýna, kde napísal svoj veľký hit Midnight in Chelsea. Bolo to takto: „Sedel som v okne vo svojom kresle a s palcom na tlačítku. Nebolo kam ísť, žiadna telka... Tak som vzal svoju gitaru a začal písať. Bol to veľmi vzrušujúce obdobie. Éra britského popu len začínala, ja som počúval rádio v mojom obytnom prívese – boli to Manics, Black Grape, Blur, Pulp - ´Whoah! Čo to do riti je ? Tieto piesne... Obyčajní ľudia... Spôsob života.... Myslel som si, že je to fajn... A na papieri sa objavili prvé akordy mojej piesne.

Napísal som Midnight in Chelsea – a ak mám byť úprimný toto som nečakal - pieseň vôbec nechytila Ameriku. Nikto nevedel, čo slovo Chelsea znamená. Ja som sa pokúsil vysvetliť že je to časť Londýna, ale nedali mi šancu. V Európe, Ázii a v celom svete okrem Ameriky sa ten single uviedol veľmi dobre. A v Amerike? Nechceli ho počúvať... Bolo to bláznivé obdobie. My sme hrali tento single na tých staniciach v Spojených štátoch, kde sa hrával moderný rock. Rozhlasové stanice idú na to tak, že na jednej strane sa prihovárajú štýlom: človeče maj to rád!, a na druhej strane ale: čo to je? Povedz im, že to nemôžu hrať! V konkurencii hitov sa to stratí, Čo za kravinu to je? A potom nasledujú ich komentáre: boli ste príliš úspešní, ale už nie ste ... atď. I napriek takýmto kritikám z ich strany sa predalo veľa kusov...

Bolo to ako keď ľudia ohovárali U2, že už nie sú dobrí pričom tým nemysleli , že Bono už nie je super spevák. Každý vie, že je. Myslené to bolo tak, že už nie sú jedni z najlepších na svete. Nech sa tým zaoberá kto ako chce, ale ja som sa tým nikdy nestresoval a ani sa nebudem.“

Koniec štvrtej časti :-)

Eva Pačesová