recenze
LIVE 2006-06-10 & 2006-06-11, Milton Keynes, UK
Ani neviem odkiaľ začať. Nebudem písať recenziu len na koncert, ale pokúsim sa zhrnúť celkový pohľad ako na koncert tak aj na náš „život“ v UK. Na začiatok by som povedala, že život v UK je obrátený hore nohami, aspoň nám to teda tak prišlo :-) Na urobenie celkového obrazu o nejakej krajine je treba asi viac času, ale za tie tri dni hádam každý z nás mal pocit, že sme v nejakom snáď mimoplanetárnom meste.
To že je UK upršaná krajina to vie snáď každý, ale čo sme si tam prežili za trópy to by nás ani vo sne nenapadlo. Avšak to bolo asi to najmenej čo nás tam prekvapilo. Sme si totiž uvedomili, že my ako ľudia z postkomunistickej krajiny asi nikdy nebudeme mať takú vysokú úroveň zmýšľania ako prudko vyvinutý kapitalistický západ. Pri niektorých veciach sa nám až rozum zastavoval. :-) Ako keď sa v našej jednej celkom populárnej divadelnej hre robí sranda z kohútikov na vodu v UK, tak sme si mysleli, že je to fakt len sranda, ale keď sme vo vlastnej kúpelke našli sólo vodovod s kohútikom na teplú vodu a vedľa toho sólo vodovod s kohútikom na studenú vodu, no ako mali sme z tejto prudkej vymoženosti naozaj dosť. :)) To že bola červená farba studená a modrá teplá, to už je vedľajšie. Nie že by mi vadili poschodové postele, ale keď niekto otočí poschodovú posteľ schodami k stene, tak to tiež môj mozog nedokázal spracovať. Takisto keď nám sekuriťáci dávali vodu v pohárikoch, v ktorých si najskôr povymáčali prsty, to sa naozaj nedalo nevšimnúť. A nájsť kôš v Londýne na ulici, to je ako nájsť fanúšika Scootera na koncerte Motorheadu, možné ale nepravdepodobné. Ako sú to len prkotiny, ale keď ich človek zažije za deň niekoľko si povie „to snáď nemyslia vážne“ Ale zažiť o tretej v noci cestu autobusom, kde sa nalodí černošské getto a začne počúvať rádio na plné pecky, tak to naozaj je nezabudnuteľné. O spôsobe ich jazdenia a doprave v meste alebo mimo mesta nemá zmysel hovoriť, to by bolo na samostatnú esej, ale ja by som to skrátila na „ži a nechaj žiť“. No skrátka život v Londýne nám prišiel ako jeden veľký chaos, kde netreba hľadať logiku;)
Ale teraz prejdem ku koncertom. Nebudem vypisovať celé playlisty, songy ako Prayer, Wanted, I´ll Be There For You to sú ťaháky každej show, ale spomeniem len tie songy či postrehy, ktoré ma zaujali a boli iné ako na väčšine koncertov. Čo sa týka prvej noci, bola pre mňa naozaj česť byť na tom koncerte a to vďaka vynikajúcemu playlistu, vynikajúcim verziám a hlavne chalani boli fakt vo skvelej forme. Rockin´ All Over, Sleep When I´m Dead s Papa Was A Rolling Stone a Jumpin´ Jack Flashom bola fakt skvelá, rovnako ako Bad Medicine s „I Feel Good“, tieto songy live nemusím, ale tieto verzie boli najlepšie verzie, čo som od BJ zažila. Ďalej songy ako Boys Are Back In Town, Blood On Blood či In These Arms spievaná sloha Davidom Bryanom, no tak to bol fakt skvelý zážitok.
Samozrejme osobitnú pozornosť si vyžaduje Livin´ In Sin, to bol pre mňa vrchol obidvoch nocí. Chalani podali naozaj skvelý výkon, boli plný života, mali skvelú náladu, povtipkovali si aj na účet Wembley, takže po stránke interpreta, dávam jednoznačne jedničku. Len ma MK troška sklamalo čo sa týka publika. Nemôžem povedať, že by sa nebavilo to nie, ale asi sme tam všetci mali prehnané predstavy o tom ako bude MK magické po tom všetkom, čo tomu predchádzalo, ale mne jednoducho Angličania prišli trošku „kapráci“. Nebola atmosféra zlá, ľudia reagovali snáď na všetko, hučali, tlieskali, ale jednoducho, nebolo to také 100 % ako sme si to predstavovali, ale to je možno našimi prehnanými predstavami :-) Ale na druhú stranu, keď si spomeniem ako sa niesli štadiónom celé songy Prayer, Wanted, I´ll Be There For You s vynikajúcim 1:40 minutovým sólom a prevedením, dokonca aj Someday, čo ma milo prekvapilo, covers či Rockin´All Over, Papa Was A Rolling Stone, Jumpin´ Jack Flash, či Boys Are Back In Town, ľudia spievali naozaj zborovo, tak im asi nemôžem vytýkať, že tam všetci neskákali ako strhaní, ale bavili sa po svojom :-)
Druhá noc začala veľmi sľubne, Rockin´ In The Free World, Wild In The Streets, no jednoducho parádička. I keď potom prišli songy, ktoré veľmi neobľubujem Bounce songy, či TLFR Always, ale keď si zoberiem playlisty z oboch nocí, tak zahrali až 7 iných songov oproti prvej noci, čo považujem za dosť veľkú zmenu. Navyše aj keď zahrali songy, ktoré boli rovnaké s prvou nocou, boli to iné verzie s inými medley, či Bad Medicine, Sleep When I´m Dead či Keep The Faith, chalani sa naozaj vytiahli. Počuť Free World, These Days, Keep The Faith so Sympathy, či len Shout, to už je samé od seba zážitok. Je to kuriózne ale najviac to na štadióne vrie práve pri Shout, to začne hopsať naozaj každý :-)
Táto druhá noc bola atmosférou asi pre nás všetkých lepšia, i keď to bolo spôsobené asi tým, že sme mali dobré miesta hneď pri zábradlí, i keď počas koncertu sme pochopili, že to výhoda pre nás nebola. Trošku nám totiž koncert pokazila „rýchla rota“ na čele s Cruelou Devilovou, ktorí našeho Petíka skoro vyvliekli zo štadióna. Nedokázali totiž pochopiť, že nenatáča len fotografuje, čo bolo povolené, takže nám to pokazilo zopár pesničiek, keďže sa tam na ňho doslova vrhli, dva či trikrát a nasadili mu na koncert doslova osobku. Ale samozrejme, keď už človek cestuje takú diaľku, tak sa nemôže nechať znechutiť, sme sa otrepali a zabávali ďalej. Ale ak chcete vidieť securiťákov, ktorí si počas koncertu otočení chrbtom k pódiu, aby sledovali ľudí, spievajú celý koncert, nech sa páči, navštívte Milton Keynes :-) Možno to bola požiadavka Bon Jovi, aby personál boli fanúšikovia, ja neviem, ale bolo to vážne pôsobivé :-)
A samozrejme nemôžem zabudnúť opomenúť Dry County. Ten kto ma pozná vie, že mojim snom ohľadne Bon Jovi je práve vidieť Dry County naživo a keďže toto tour som bola k tomu na centimeter blízko, bola som naozaj veľmi sklamaná, keďže snáď každý dúfal, že aspoň na jednej noci to zahrajú. To ako mi prišli v Anglicku niektoré veci nepochopiteľné, tak mi prišlo aj toto. Nerozumiem totiž ako nemôžu zahrať práve na najočakávanejšom koncerte európskeho turné Dry County. Ich systém kedy zahrať či nezahrať mi bude záhadou asi navždy. Ale aj napriek tomu, že nezahrali Dry County, čo ma fakt mrzelo, hodnotím výlet do UK za vynikajúcu akciu, už len preto, čo sme tam všetko zažili. A aj keď to bolo pre mňa smolných 5 dní, keďže už od piatka sa mi každý deň niečo stalo a môj rozpočet sa zvýšil asi o ďalších 4-5 litrov za stratené či zničené veci, či i to, že sme 3 dni šlapali vždy do posledných síl, od rána až skoro do ďalšieho svitania a i keď si spomeniem na to prešacovanie na letisku, kde ma ohmatali naozaj všade, ale fakt že všade, dokonca aj boty mi skúmali, ešte že len podrážky, lebo keby som sa musela vyzuť, asi by mi už zakázali vstup do UK, i tak to všetko stálo za to.
Na záver chcem poďakovať všetkým čo sme tam boli, Davemu, že to tak všetko naplánoval a ochotne sa dorozumieval s Angličanmi i keď teda skôr spleťou rôznych jazykov ako anglicky „und left“ „í jako Eva?“ ;) Geene, za tie kŕče čo sme tam chytili „no fighting please, sister“ :-) Judy za parťáctvo na koncerte a neúnavné skákanie, no vlastne v našom prípade dosť že únavné :-) a všetkým ostatným Mátimu, Lulu, Petíkovi, Janke a samozrejme Kukučke. Jo a nezabudnite „Fuck Wembley“ :-)
Kristína Caunerová