Interview s Jon Bon Jovim (4.8.2007)

Dnešní novinkový článek je průřezem otázek a odpovědí Jona Bon Joviho za poslední dva měsíce, které byly publikovány v amerických časopisech a médiích obecně. Za překlad těchto zdrojů patří opět díky Evce ze srazů československých fanoušků skupiny Bon Jovi. Nyní tedy již slíbené interview s JBJ.

Zmenila sa hnacia sila kapely počas doby existencie skupiny?

Myslím si, že áno. Vždy sme to brali ako tímový šport. Niekto musí byť obranca, niekto zase rozohrávač a iný útočník. Sólový gitarista Richie (Sambora) vie o tom svoje a ostatní sa mu musia prispôsobiť a spolupracovať ako jeho súčasť.

Chystáte sa mať v programe country?

Nie. Aby bolo jasné, Lost Highway nie je country. Je to Bon Jovi album, ovplyvnený Nashvillom. Nie štýlom Georgea Straita alebo Alana Jacksona. Ale skôr štýlom Keitha Urbana, Sugarland alebo Big and Rich.

Pokiaľ by si si mali vybrať len jeden jediný song, ktorý by Bon Jovi najviac vystihoval, čo by to bolo?

Myslím že pokiaľ by to mal byť naozaj iba jeden, bola by to veľmi ťažká voľba medzi „Living on a Prayer“ a „Wanted Dead or Alive“. Snáď kým téma „Wanted“ je viac univerzálna, tak „Prayer“ je potom omnoho viac jedinečná a zvláštna. Ale v žiadnom prípade sa nedá hovoriť o tom, že piesne sa nejakým spôsobom podobajú. Každá má svoju vlastnú podstatu.

Čo si zvykneš hrať resp. pospevovať v podvedomí?

Bol som veľkým fanúšikom Damien Rice a ich albumu O. V poslednej dobe ma „dostala“ nahrávka Amy Winehouse (Black to black). Milujem jej zvuk. Ja skutočne nachádzam veľké potešenie v novej generácii skladateľov a v ich piesňach.

Čo je taká „najužitočnejšia“ vec, ktorú si sa naučil ako herec?

Naučíš sa skromnosti. Napríklad, keď ideš k úradujúcemu riaditeľovi, ktorému zaplatíš za 10 lekcií predom a musíš ponížene vyčkať pokiaľ nepríde Tvoj čas. To by všetko bolo v poriadku, ale pokiaľ si skladateľ, riaditeľ, producent alebo hviezda, nie si jednoducho na to zvyknutý a naučí Ťa to skromnosti. Toto som vždy vštepoval kapele a myslím si, že v tom bol kľúč k úspechu v 90-tych rokoch. Pomohlo nám to nezaspať na vavrínoch.

Ako udržiavaš v rovnováhe svoj rodinný život a požiadavky Tvojej kariéry?

No nie je to vždy ľahké. Počas tohoto týždňa som bol v New Yorku, Venezuele, Tobagu, vo Wisconsine a vo Wyomingu. Vrátil som sa domov o štvrtej ráno, bol som očividne hotový, a ráno som mal vstať a zobrať svojho syna k zubárovi. Samozrejme, že som zaspal. Moja láskavá žena ma nechala spať a povedala si, že potrebujem oddych. Včera som bol s iným dieťaťom u doktora. Snažím sa, ako sa dá. No ale príde ďaľší deň a ja som opäť rocková hviezda.

V mnohých Vašich songoch spomínate vieru. Čo znamená viera v Tvojom duševnom živote?

Myslím si, že som vo viere som omnoho silnejší, ako to prejavujem v dodržiavaní pravidiel náboženstva. „Living on a Prayer“ je určite v tomto smere nepomenovateľná.

Rozhodol si sa znovu podporiť Al Goreho?

Mohol by som byť aj prvý v tomto smere, ale za mnou je toľko ľudí, čo sa snažia povedať to isté. Svoj politický názor som povedal v „Have a Nice Day“. Zistil som, že osobne môžem urobiť omnoho viac cez dobročinnosť a angažovať sa takýmto spôsobom.

Ako sa cítiš, keď hráš doma v New Jersey?

No, nie je to vlastne moje najobľúbenejšie miesto na koncertovanie. Zoznam miest, kde poriadame koncerty je príliš dlhý a každá teta alebo ujo, ktorých ste nikdy nevideli ani na vianočnej dobročinnej akcii, sa snaží posadiť sa za bubny, alebo urobiť niečo podobné (smiech). Ale vážne, moje najobľúbenejšie koncertné mesto je Dublin. Je to určitý druh vášne, čo ma priťahuje k tomuto mestu. Niečo ma tam stále ťahá späť.

Čo si myslíš o tom, že existuje veľa skupín, ktoré vzdávajú hold Bon Jovi tak, že Vás napodobňujú a hrajú Vaše songy?

Myslím si, že pre nás je to veľký kompliment. Raz ich poverím, aby poskytovali za mňa interview, určite by to poslúžilo účelu.

Po všetkých tých rokoch čo je to najvzrušujúcejšie, čo Ťa stále ťahá vystupovať?

V prvom rade je to písanie piesní. To je kľúč ku všetkému. Nahrávanie je na druhom mieste. A ak Vaše nápady naozaj prinášajú ovocie – obe veci písanie piesní a proces nahrávania – Ty sa chceš o ne podeliť s čo najväčším počtom ľudí. A to je to, čo ma vždy ženie na turné.

Stalo sa, že ste sa počas skladania piesní nezhodli s Richiem Samborom?

Pravdivá odpoveď znie: nie. Myslím si, že máme rovnaké predstavy ako skladať a tvoriť . Všetky naše nápady sú z rovnakého cesta, hoci niektoré z nich nie sú nosné. Richie a ja mávame občas diskusie, ale v skutočnosti nikdy to nie sú témy týkajúce sa smeru v písaní piesní alebo nahrávania.

Bon Jovi ako kapela prežila počas tých rokov toľko zmien – teraz napr. posledný album s country „príchuťou". Ako chlapci berú takéto zmeny?

Vždy si úspešne a pravdivo pripomíname kto sme boli a kto sme. Nikdy sa nám nestalo, keď prichádzali nové trendy, aby sme sa rozhodli pre ne. V retrospektívnom pohľade je to práve toto v čom sme iní, ako mnoho ostatných hudobníkov. Keď sme dozrievali ako kapela, robili sme to prirodzeným spôsobom bez toho, aby sme „rapovali“ keď bol v móde rap, alebo aby sme predstierali, že sme zo Seattle, keď prišiel grunge, alebo že by sme sa pokúšali tancovať ako chlapčenské kapely, keď prišli tieto do módy. My sme dozrievali a dozreli na otvorenej scéne a našťastie 100 miliónov ľudí nám to potvrdilo.

Inklinuje niektoré z Vašich detí k hudbe? Ako sa budeš cítiť, keď si jedného dňa Tvoje dieťa bude zakladať rockovú skupinu?

Oni (moje deti) sa už začínajú prejavovať. Nikdy som ich v tomto neovplyvňoval, pretože som chcel, aby sami zistili čo chcú robiť - tak ako ja. Ak by si niekedy vybrali hudbu ako živobytie, určite to budem podporovať a bude to zdroj môjho veľkého potešenia - niečo, čo Vás nikdy nepoloží. Hranie na hudobnom nástroji je to, čo zostane s Vami do konca Vášho života. Je to skrátka Tvoj veľmi dobrý priateľ.

Bol si niekedy unavený počúvaním, alebo spievaním Vašich slávnych piesní?

Nie, nikdy. Z dní, kedy sa mi tieto zdajú byť nostalgické alebo z rokov opakovaných turné viem veľmi ľahko vyviaznuť. Zatiaľ si to stále užívam - hranie Living on a Prayer alebo Wanted Dead or Alive každý večer, no určite by som sa necítil dobre s nimi každý večer, pokiaľ by som nenapísal Who Says You Can´t Go Home a nemal piesne z posledného albumu. Nie som ten, čo sa vie baviť iba o včerajšku.

Si už dlho šťastne ženatý. Ja sa chystám oženiť budúci rok. Čo je kľúčom k šťastnému manželstvu?

Nájdi si nezávislú ženu, ktorá Ťa ľúbi pretože si to Ty a bude Tvojou najlepšou priateľkou. Mne sa to podarilo hneď na prvý raz a bol som veľmi, veľmi šťastný.

Máš schopnosť liečiť niektoré sociálne choroby, aké sú to resp. čo by to malo byť a prečo?

V tejto najbohatšej krajine v histórii sveta, (nemyslím len na chudobu u nás) je jedna vec do ktorej som si veľmi rád namočil prsty. Je to moja služba verejnosti pri stavaní domov a na to sa sústreďujem. Dobročinnosť vo našom spoločenstve je niečo, čo mi dáva skutočný pocit spokojnosti a dáva mi viac osobného zadosťučinenia ako ocenenia, ktoré mi prináša moje povolanie. Nikdy nevieš, možno práve z tých ľudí ktorým pomáhaš vyrastú budúci lídri slobodného sveta. Je to vždy úžasné dávať niekomu možnosť dvíhať ruky.

Je pravdou, že teraz jazdíš na energeticky úspornom aute po všetkých tých veľkých športových autách?

Áno. Mám Toyotu Hybrid a iné autá.

Keby si si mal napísať niečo na vlastný náhrobný kameň, čo by sme si tam prečítali?

Nikdy som sa nenudil. (Smiech)

Čo si myslíš o tom, že Vaše koncerty je možné stiahnuť si z YouTube a nahrávajú ich ľudia, ktorí boli na koncerte?

Mne sa to páči. Celým „YouTube“ som teraz nadšený, ako každý iný. Myslím len, že by nebolo od veci, keby som s tým vedel narábať tak dobre ako moji teenageri doma.

Čo očakávaš od života teraz, aké máš ciele?

Všetko, čo som si zaumienil, že skúsim, som urobil. Niečo mi vyšlo a niektoré veci nie. Ale vždy som si hovoril, nemal by som byť typ chlapca akože „mohol by som mal by som – skrátka keby bolo keby“. Tak si teda myslím, že jediná vec, čo by som chcel na daľších dvadsať rokov je, aby veci šli ako doteraz – hlavne zdravie a rodina.

Za tie roky si sa stal tiež veľmi úspešným a mnohostranným podnikateľom. Neuvažuješ o napísaní knihy, v ktorej by si hovoril o Tvojom štýle a filozofii podnikania? Hneď by som si ju kúpil!

Uvažoval som o tom. Dokonca som bol tak ďaleko, že som ju chcel aj posúdiť, no ale nakoniec sme ju vrátili späť (vydavateľovi). Keď som totiž začal čítať prvé strany, zistil som, že oni tam hľadali senzácie a sústredili sa na škandály a frázy. A ja o také niečo nemám záujem. Mohol by som dať novej generácii nejaké cenné rady, ale nemyslím si, že by ich brali. Či chcem alebo nie - musím to posudzovať podľa seba a ja by som tie rady tak isto nebral v ich veku. Každý z nás musí ísť vlastnou cestou založenou na vlastných skúsenostiach.

Na ktorý moment vo svojej kariére si najviac pyšný?

To je ťažké. V časoch, keď hráš na gitaru ako teenager v garáži myslíš si, že každý malý míľnik je začiatkom a súčasne koncom všetkého. Potom hráš nejaký čas v nočnom klube, na to dostaneš zmluvu na nahrávanie, neskôr sa vyšplhá Váš album na prvé miesto a potom hráte desať večerov v mestskej aréne. A ono to tak pokračuje, je to väčšie, lepšie a napĺňa to. Ja nie som z tých, čo používajú tie červené značky, aby som sa potľapkal po pleci. To všetko sú len také malé hviezdičky niekde v knihe. Myslím, že kariéra je maratón a bežať ho 25 rokov je ako keď začneš hovoriť o podstate diela o vplyve a hlase v spoločnosti. Je to také obzretie sa, kedy som schopný povedať, tento rok bol dobrý tento zase zlý a to, čo stalo sa stalo z takých a takých dôvodov. Myslím, že by bolo predčasné o tom hovoriť ...

Viem, že si celkom súkromná osoba, ale ak by mal byť natočený film o Vašom živote, ako by sa mal volať a kto by Vás mal hrať?

Niekto to už zo žartu povedal, mal by to byť Ben Afleck a Matt Damon. Oni by mali byť ja a Richie (smiech).

přeložila Eva Pačesová