Pohled do zákulisí Bon Jovi (9.11.2008)

Dnešní novinkový článek bude tečkou za proběhnutým turné Lost Highway Tour 2007/2008 a zavede nás do zákulisí koncertů Bon Jovi. V tomto případě do zákulisí koncertu z 24.5.2008 v Mnichově. Jak to tam vypadá, Vám povypráví Evka z našeho zdejšího fanklubu bonjovi.cz. Tímto jí děkuji za sepsání těchto řádků a bez průtahu jí již předávám mé virtuální slovo.

Lost Highway Tour 2008 je už dlhšiu dobu za nami a s ním aj krásna atmosféra nezabudnuteľných koncertov ktorú väčšina z nás v rámci “brázdenia” tejto skvelej kapely po Európe mala možnosť naplno zažiť. Momentálne je okolo skupiny “kľud” a niečo podobné vládne aj na našej webovej stránke.

To by ale nebol Dave, aby stále niečo, čo by členov fan klubu mohlo zaujať, nevymýšľal… Slovo dalo slovo, dohodli sme tému a tak sa Vám týmto článkom pokúsim priblížiť atmosféru zákulisia Bon Jovi, ktorú som mala možnosť spolu s Richienkou zažiť 24. mája v tomto roku pred koncertom v Mníchove.

Do Mníchova sme prileteli okolo tretej hodiny poobede, hodili sme veci na hotel a ponáhľali sa na Olympijský štadión. Tam sme sa prihlásili v stanovišti pre BACKSTAGE JBJ , kde nám jeden zo zamestnancov povedal, že prehliadka zákulisia už asi pred hodinou začala, ale že to vôbec nevadí, že o nás vedia a za chvíľu príde osoba, ktorá nás tým zákulisím bude sprevádzať. O malú chvíľu prišiel “dobre stavaný” mládenec, ktorý mi bol známy už z Prudential Center z Newarku a tiež z United Center z Chicaga, ktorý sa nás ujal. Predstavil sa ako Joe a naša prehliadka mohla začať.

Musím Vás ale dopredu upozorniť – hlavne tých, čo sa vo veciach ako je zvuková aparatúra a technika vyznajú, že ja som v tejto oblasti nikdy nebola doma a z toho dôvodu bude moje rozprávanie k tejto téme absolútne neodborné.

Prvá naša cesta viedla do zvukovej kabíny, ktorá sa vždy nachádza niekde v strede štadiónovej plochy. Joe nám vysvetľoval, že tam dostáva zvuk ktorý kapela vyprodukuje svoju konečnú podobu a takto upravený ho potom my počujeme v publiku.

Ďaľšou zastávkou v našom putovaní bol už samotné zákulisie, kde sme najskôr navštívili priestory hneď za stenou, ktorá oddeľuje podium od zákulisia. Priamo za pódiom je veľká otvorená miestnosť kde sa na pravej strane za deliacou stenou nachádza zvuková aparatúra s obrovským mixážnym pultom. Chlapci, ktorí zariadenie obsluhovali nám povedali, že to je zariadenie ktoré zabezpečuje prenos zvuku priamo do uší jednotlivých členov kapely aby oni počuli sami seba, resp. vlastný spev. Oproti tomuto mixážnemu pultu boli podobné pulty, kde sa zase upravuje a zabezpečuje ten zvuk, ktorý vychádza z pódia smerom k divákom. Pravdupovediac bola som tým množstvom zvukových zariadení šoknutá, skrátka je to obrovské monštrum techniky, ktorá je pre mňa španielskou dedinou. Preto odborníci prepáčte, ale fakt to neviem inak popísať - iba týmto spôsobom.

Práve tu v týchto priestoroch sme sa stretli aj s Obiem O´Brienom, ktorý sa nám sám predstavil. Je to usmievavý milý chlapík a keď sa pustil do vysvetľovania čo tam všetko má a čo robí, bolo vidieť, že je to jeho svet.

Potom sme prešli k schodíkom, ktorými členovia kapely vychádzajú na pódium. Je to miesto na ktoré sa sústreďujú zraky všetkých fanúšikov na začiatku koncertu keď už beží intro úvodnej piesne. Nasledujúca naša zastávka bola pri Jonových a Richieho gitarách. Tak to mi už niečo hovorilo. Prekvapilo ma množstvo gitár, ktoré tam obaja mali a čo je vidieť aj na fotkách.

V týchto priestoroch sme objavili aj Richieho klobúky, ktoré boli zavesené na vešiaku. Joe povedal, že Richie si vždy vyberie konkrétnu sadu klobúkov ktoré si počas koncertu dáva na hlavu až pred začiatkom koncertu, obyčajne počas účinkovania predkapely. Tieto potom na inom stojane prinesú usporiadatelia na pódium. Následne nás Joe zaviedol na druhú stranu zákulisia, kde nás už čakal Matt Bongiovi.

Po krátkom zvítaní sa s Mattom (osobne sme sa zoznámili v Prudential Center v Newarku) sa nás už ujal Matt a zaviedol nás do šatní kapely. Poprosil nás, aby sme v šatniach nefotografovali, pretože jeho “najstarší brat” si to neželá. Je to skrátka jeho súkromie, jeho dom, jeho hrad na turné, čo som samozrejme rešpektovala.

Jon má samostatnú šatňu a ostatní členovia kapely spoločnú. Potom sú tam šatne nestálych členov kapely a niektorých ľudí z personálu. Jonova šatňa je priestranná a hneď pri vchode do nej - na ľavej strane je obrovská televízna obrazovka oproti ktorej sa nachádza veľmi pohodlná a pekná sedacia súprava. Ako hovoril Matt, Jon si tu vždy pred koncertom púšťa záznam z predchádzajúceho koncertu a asi dve-tri hodiny pred začatím vystúpenia práve tu zostavuje set list. Pozdĺž jednej zo stien je situovaný pomerne veľký otvorený šatník, kde boli zavesené všetky košele, tričká, bundy, ktoré si Jon obliekal na vystúpenia počas Lost Highway Tour. Matt hovoril aj o tom, že po skončení Tour idú tieto odevné zvršky k nemu a on ich v rámci klubových akcií predáva členom fanclubu, pričom výťažok z predaja dáva zásadne na charitu. Ešte som si všimla, že Jon mal vedľa obrazovky v rámčeku fotografiu jedného zo svojich obľúbencov a vzorov - Franka Sinatru.

Ďaľšia zastávka bola v šatni členov kapely. Táto šatňa je podstatne väčšia a je akoby rozdelená na niekoľko častí. Hneď oproti vchodu má „svoju“ sekciu Richie. Svoju garderóbu má v zatvorenej skrini a dvere tejto skrine sú polepené fotkami jeho dcérky Avy, čo ma dosť chytilo za srdce a vyvolalo vo mne spomienky na to, čím Richie za posledné obdobie prešiel a nejak automaticky sa mi v hlave vynorili slová piesne “Whole Lot Of Leavin” a že som si ju nejak automaticky začala aj ticho pospevovať som zbadala až vtedy, keď mi Matt povedal „Yes, sometime it´s hard…“

Vo vedľajšej sekcii ma na stole upútal veľký pestro pomaľovaný drevený kohút. Opýtala som sa Matta, komu ten kohút patrí. Bol to Ticov talizman, bez ktorého Tico nikde nejde a všade ho nosí zo sebou. Skriňa Davida Bryana bola tiež polepená fotkami jeho detí.

Po ukončení prehliadky šatní sme sa pridali k skupine návštevníkov zákulisia (bolo ich asi desať) a mali sme ísť na spoločný obed resp. obedovečeru. My sme však ešte urobili pár fotiek a poponáhľali sme sa na plochu štadióna, aby sme v GC „chytili“ dobré miesta tesne pod pódiom, čím sme prehliadku zákulisia ukončili s vedomím, že nás čaká super koncert. Ako sa moje očakávania (a nielen moje) naplnili, viete už sami.

V rámci Lost Highway Tour (ak nepočítam promo-koncert v júni 2007) som absolvovala päť koncertov v USA (3x Prudential Center, 2x Chicago) a šesť v Európe (Mnichov, Vídeň, Dublin, Brusel, 2x Londýn). Všetky boli výborné a každý bol iný.

Na záver by som chcela povedať len toľko: I keď v mojom veku nie je až tak obvyklé behať po koncertoch, ale skutočne až teraz si môžem dovoliť napĺňať tento môj veľký sen. Je Vás tu veľa mladých a každý z nás musí pre splnenie svojich snov urobiť v každej etape svojho života maximum. Verte mi, dá sa to a ide to keď sa chce. Ten výsledok nepríde hneď ale on určite príde a preto: Keep The Faith!.

Eva Pačesová