LIVE 2003-05-28, Rakousko, Vídeň #5

Ja som sa rozhodol ísť na koncert hneď ako som videl plán koncertov Bounce tour práve na tejto web stránke (bolo to asi na jeseň 2002.) Zohnal som 2 lístky (mne a priateľke) a išli sme. Po prehliadke historickej časti Viedne (ktorá skutočne stála za to) sme došli na štadión niečo pred piatou. Situácia tam bola podobná ako pred dvomi rokmi – nijaká veľká tlačenica (úplne ináč to bolo riešené v ´96 v Budapešti, kde mali fans prístup k pódiu už od obeda a vystupovalo tam vtedy veľa predkapiel (Paradise Lost, Hellowen, ...) Po otvorení brán štadióna sme sa v pohode dostali dnu – asi 30 metrov od pódia a sadli si na zem a v pohode vyčkávali začiatok koncertu. Predkapela ma moc nepotešila, ale vyvolala vo mne práve väčšiu chuť po kapele Bon Jovi (často to tak býva psychologický zámer usporiadateľov)

Začiatok koncertu bol skvelý, najskôr zhasli svetlá a hneď sa spustil obrovský hluk divákov, následne vyšli Tico a Dave, za nimi Hugh a Richie a začali hrať. Všetci naťahovali krky, kedy sa už konečne objaví Jon – správne nás všetkých navnadil, potom vybehol zozadu a publikum opäť zaburácalo. „I been knocked down so many times...“ bol to neuveriteľný pocit opäť počuť Jona a rev 40 000 divákov. Prvé 4 pesničky nám nedali vydýchnuť a najmä v závere Wild In The Streets sa mohol každý schuti vykričať. Livin on a prayer? – to priviedlo do ošiaľu každého. Everyday – super nová vec. Trochu som bol zaskočený, keď Jon oznámil, že ide The Distance a od radosti som skríkol iba ja – ľudia to asi moc nepoznali a dokonca sa na mňa Rakúšania s nepochopením v očiach otočili. Cez túto pieseň sa všetko rozsvietilo na príjemnú bledo-modrú farbu a vyvolalo to vo mne ozaj príjemné pocity.

Na It´s My Life opäť bláznili všetci až po Misunderstood, kedy publikum opäť povolilo. Skutočne skvele začalo Undivided – pochmúrnou atmosférou 11. 9. , veľmi sa mi páčil klávesový začiatok od Dava. Jon počas celej piesne nehodil ani jeden úsmev. Richieho spievať celý song na koncerte BJ som zažil po 1. krát, o tom ako ho fanúšikovia majú radi presvedčili práve počas tejto skladby, keď ich ku koncu len dirigoval za doprovodu Tica: óóó.. óóó...óóóóuó... Potom vyšiel Jon - ešte oveľa živší ako predtým, začal tancovať tak ako ho všetci poznáme (najmä z videí.)

Záver hlavnej časti koncertu bol neskutočný – Raise Your Hands – Jonova stála signalizácia o zdvíhaní rúk bola super (asi pre mňa najkrajšia časť koncertu) a v kuse Raise Your Hands, from NY to Chicago, Raise Your Hands... – až nakoniec odišli. Nechali nás dosť dlho kričať, ale so skupinkou rakúskych fanúškov sme celý čas volali: ouié...ouié – tak ako to vždy predspevuje Jonny. Z prídavkov ma najviac potešilo In These Arms a Jonove spevácke sólo medzi Bad Medicine a Shout (neskutočne ťahal s hlasom) Ešte nikdy som nezažil taký záver koncertu ako teraz – absolútne mimo plán: „čo si ešte dáme?“ Jon pozrel na ostatných členov „These days? These Days!“ (museli podľahnúť tomu aplauzu – bol fakt riadny.)

Keď sa objavil na obrazovke video záznam, všetci vedeli, že je koniec. Bol to ten najrockovejší koncert BJ aký som kedy videl. Som rád, že tam bolo málo pomalých vecí – najmä nie Always. Sám Jon mohol zvoliť takú taktiku – uspať nás – ale nie, držal nás celý čas vo vare a výsledok bol mnoho prídavkov. Môj ďalší dojem z koncertu je, že Jon radšej spieva novšie veci ako staré hity – najmä sa mi to zdalo pri You Give Love A Bad Name, myslím, že tak ako sa o tom vyjadrili aj iní speváci, staré odrhovačky ich už nebavia. Je to však herec a vie pre divákov odviesť to čo chcú a potrebujú pre svoj život. Je skutočný showman, má vynikajúci kontakt s publikom a nehrá sa na frajera. Myslím, že celú kapelu BJ baví stále hrať, že chcú byť mladí a majú dobré vzťahy vo vnútri – inak by to nedokázali tak dlho ťahať (a tak kvalitne.)

Juraj Lysica