Historie Bon Jovi (verze 2013) - část 2. (27.4.2013)

Dnešní novinkový článek je pokračováním historie skupiny Bon Jovi. Tato druhá část navazuje tam, kde první před pár týdny skončila. Jedná se o revizi původních článků publikovaných v roce 2007 na tomto webu, které byly doplněny či opraveny. Na prvních 7 částí posléze budou navazovat kapitoly nové, které původní knihu z roku 2007 rozšíří. Ale dost bylo úvodu, níže se dejte do čtení druhé kapitoly knihy verze 2013.

Dave & Evi

Dlhé rokovania ohľadne nahratia prvého celého albumu skupiny sa viedli už od roku 1983 a tak sa nakoniec v roku 1984 objavil prvý album Bon Jovi so znovu nahraným songom Runaway, ktorý prenikol do US TOP 40.

Jonov strýko - Tony bol možno prekvapený týmto zvratom udalostí a začal si uplatňovať finančné nároky. Ako dôvod uviedol, že to bol on, ktorý najviac pomohol ´zviditeľniť kapelu´ a podal proti nej žalobu. Nakoniec sa kapela a producent mimosúdne vyrovnali ale sumu nikdy nezverejnili.

„Z prvej platne sa predalo 350 000 kusov“ spomína Jon. „Mysleli sme si, že je to úžasné, pretože to bolo práve toľko platní ako predávali Jukes a naviac pred nami bola cesta okolo sveta - do Európy, Japonska a po celej Amerike. Považoval som to za niečo fantastické a vôbec som nemal predstavu, že sa na tom dajú aj zarobiť peniaze. Pamätám si prvý deň keď sme dostali zájazdový autobus. Prišli sme do baru a sedeli sme tam celé popoludnie šťastní, že máme svoj autobus a pritom sme stále ešte bývali v domoch našich mám. Mať hotelovú izbu, wow! To bol predstava!“

V roku 1985 nastala pre Bon Jovi znova veľká zmena. Ich nový album, 7800° Fahrenheit, sa celkom slušne predával a skupina aj pomerne rýchlo dostala za tento album zlatú platňu, no nebol to až taký kolosálny úspech aký kapela očakávala. A práve tento fakt sa stal výzvou na zmenu stratégie pre ďalší album.

V čase, keď vyšiel album 7800° Fahrenheit kapela prežívala ťažké obdobie kariéry, pretože Jon Bon Jovi sám o sebe bol už všeobecne uznávanou osobnosťou v oblasti hudby. Jon si na toto obdobie spomína takto: „Viete, čo je na tom komické? Predalo sa dvakrát toľko exemplárov albumu ako sme si mysleli, ale keď sa na to pozerám v retrospektíve je to môj najmenej obľúbený album. Bolo to veľmi ... nieže boľavé obdobie no povedzte sami - máte skutočne celý život na to, aby ste skladali svoj prvý album? To určite nie. Ale tí čo okolo nás vtedy robili išli do úplne opačného extrému a dali nám šesť týždňov na to, aby sme zložili svoj druhý album. Pamätám sa, že tam boli nejaké právne spory s produkčnou spoločnosťou ktorá si robila nároky na naše hudobné diela len preto, že sme sa zrazu stali úspešnými pričom sa odvolávali na nejaké neurčité dohody. A my sme boli doslova donútení nosiť pásky s nahrávkami všade so sebou do štúdia zo štúdia, pretože sme sa báli, že nám ich niekto ukradne! Taktiež náš produkčný - Lance Quinn - v podstate vyhodený z Power Station štúdia bol tým poznačený a naše chodenie s ním do Philadelphie kde sme piati spali spolu v dvojposteľovom apartmáne - to všetko k tomu patrilo. Môj otec prichádzal za nami raz za pár týždňov s veľkým hrncom špagiet, ktoré navaril pre nás a pre nejaké tie naše ´metresy´... Bolo to ako scéna z Krstného otca kde všetci chlapci spia na podlahe a on ich učí, ako sa varí omáčka! Veru, takto sme existovali a žili tam dole vo Philadelphii v roku 1985, keď sme tvorili náš druhý album. V tom čase sme si dokonca vôbec neboli istí či nás vôbec nejaká budúcnosť čaká. Všetky tie kapely ako Mötley Crüe, Ratt a Dokken boli úspešné, ale náš prvý album nebol taký, že práve zapálil svet. Takže, keď vyšla doska 7 800 Fahrenheit, mysleli sme si: 'Toto sa dá celkom dobre precítiť. Páči sa nám to!' Ak to posudzujem zo spätného pohľadu, boli sme veľmi mladí a hlúpi a vôbec sme si nedali na čas. Mohlo to byť lepšie, malo to byť lepšie. Ale dozrievali sme.“

Určite aj z vyššie uvedených dôvodov si Bon Jovi pri tvorbe v poradí tretieho albumu pozvali k spolupráci - dnes už uznávaného profesionálneho skladateľa piesní a producenta - Desmonda Childa, aby skladal piesne spolu s nimi. Tento skúsený usilovný skladateľ odviedol pri tvorbe albumu honosnú prácu a stal sa spoluautorom niekoľkých vynikajúcich hymien pri ktorých sa dvíhali päste do vzduchu a ktoré sa perfektne hodili k odhaľujúcemu a hymnickému štýlu skupiny Bon Jovi. Keď sa tvoril obal novej LP – skúšalo sa všeličo. Pôvodnú koncepciu obalu ktorý mal byť torzom ženy v mokrom tričku - bohato obdarenej „veľkými prednosťami“- bolo kapele nakoniec po dohode striktne zamietnuté.

Čo sa týka výberu piesní na nový album, členovia skupiny zobrali niekoľko výpisov zo zvukových záznamov pre album a vyskúšali ich na niekoľkých skupinách teenagerov z New Jersey a z New Yorku aby nakoniec vybrali tie, ktoré sa páčili väčšine ľudí najviac. Potom sa dohodli na takom výbere piesní pre album, ktorý im mal zaručiť, že to bude ich najúspešnejší album vôbec. Tak v roku 1986 vznikol album Slippery When Wet, ktorého obal bagatelizoval jeho sugestívny názov len púhym zobrazením textu napísaného na mokrom plaste na obale.

Jon sa údajne svojho času vyjadril, že album bol pomenovaný po výstražných znameniach z diaľníc v USA, ale David Bryan raz povedal: „Počas nahrávania platne sme často končili v striptízovom klube, kde sa neuveriteľne krásne dievčatá polievali vodou a natierali mydlom. Tým sa stali také šmykľavé, že ste si ich nemohli poriadne držať, aj keď ste veľmi chceli „Za mokra šmykľavé!“ vykríkol jeden z nás a ostatní sme hneď vedeli: Toto musí byť názov nového albumu! Pôvodne sme chceli na obal dať bujné poprsie, naozaj veľké; ale keď to zistili v PMRC vzišlo z toho a bolo nám povedané, že by sme mohli mať veľký problém. Tak sme teda urobili veľmi decentný obal“.

„V tom čase boli stripízové bary vo Vancouveri na ostrie noža a v žiadnom prípade si z nich nič nedostal“ - dodal Jon. „My sme ale žili v tých lokáloch. Bola to pre nás úplne nová skúsenosť, strávili sme celé tri mesiace v cudzine na mieste kde sa diali také veci, ktoré v New Jersey vôbec nikdy neexistovali!“ Čo sa týka názvu albumu, vysvetlil teóriu jeho vzniku trochu inak ako David: „Také tie pouličné nápisy ´Sliperry when wet´, sme videli všade - aj na tom kopci, keď sme išli hore do hôr vo Vancouveri, na rokovanie o posraných a neskutočne otrasných fotografiách ktoré oni nafotili a kde sme všetci vyzerali ako nejaké baby! Tieto fotky boli také hrozné, že nám z nich bolo zle. A tak sme si povedali, že my sme predsa okúzľujúca kapela, tak teda budeme robiť to, čo sme robili aj v New Jersey, oblečieme si naše džínsy a tričká a zvysoka kašleme na pokyny a odporúčania týchto ľudí! Tak sme to tak aj urobili, a potom vyšla Slippery When Wet. Keď sme si uvedomili, že môžeme byť tým čo sme a takí akí sme a že tento fakt je tým pravým dôvodom prečo sme získali kontrakt na nahrávanie platne, boli sme to znovu my – partia z New Jersey. A takto sa narodil jeden z najvýznamnejších albumov všetkých čias.

Niektorí ľudia si mysleli, že Desmond Child bol ten, ktorý sa najviac zaslúžil o tento trhák skupiny Bon Jovi. Ale práve títo ľudia zabudli na to, že keď sme s ním pracovali nebol ešte uznávaným skladateľom piesní aký je dnes. My sme pomohli jemu presne v takej miere, ako on pomohol nám.“

Jon niekde inde povedal: „Myslím si, že naše obdobie, keď sme hrali len pre zábavu bolo úspešné. Keď získate zmluvu na platňu myslíte si, že je to úspech. Keď máte zlatú platňu, myslíte si, že je to veľký úspech. Keby sa toto obdobie zanedlho alebo potom kedykoľvek skončilo, bral by som to takto: Je to OK, zarobil som 50 tisíc dolárov, mohol by som si kúpiť naslepo dom (condo) na Floride, a mal by som potom aj strechu nad hlavou. Myslel som si, že keby sme získali zlatú platňu mohli by sme už byť tak úspešní ako Rolling Stones. V tom čase bol mojím jediným priateľom z rockových hviezd Aldo Nova a on mal jeden zlatý album, ktorý visel nad jeho kozubom. Mal svoju – v mojich očiach – super rezidenciu na Long Island. Myslel som si, že to je ono.

V tom čase platilo, že kapely museli buď nahrať po sebe tri platne, alebo sa rozpadnúť. Vedeli sme, že buď dosiahneme veľký úspech alebo budeme degradovaní tam niekde dole do okružného divadla. Buď budeme Southside Jonny alebo Def Leppard. Nebol som veľmi z toho znepokojený, pretože som mal len 24 rokov. Ale v rádiu, MTV a v rockových časopisoch sa veľmi očakával náš tretí album. My sme boli tá významná live kapela, ktorá potrebovala len viac príležitostí.“

Pokračoval: „Urobili sme to, čo sme robili vždy – začali sme skladať. Vedel som, že chcem zapracovať filmový prvok do mojich piesní a rozprávať príbehy o ľuďoch, ktorých som poznal. Teraz - namiesto prerábania piesne ako to bolo s Runaway kde to dievča nemalo ani meno, som chcel ľudí pomenovať. Chcel som vyrozprávať tieto príbehy ľuďom s ktorými som chodil na strednú školu. Niektorí z nich sa oženili hneď po skončení strednej školy, niektorí sa prihlásili na vojenskú službu a niektorí teraz niekde pracujú. Chcel som porozprávať ich príbehy, pretože mohol to byť aj môj príbeh keby som sa nebol naučil hrať na gitare.

V jednej relácii, ktorú vysielala hudobná televízna stanica VH-1 Jon povedal: „Zložili sme album v suteréne domu Richieho mamy a otca. Jeho obidvaja rodičia pracovali, takže dom bol počas dňa prázdny. Richie v tom čase hrával v baroch, aby mohol vyjsť s financiami. Prišiel som tam v mojom malom datsune 280Z s nejakou pizzou, zabúchal som na dvere a zobudil ho o jednej popoludní. Písali sme bez prestania do šiestej a skončili sme až keď jeho rodičia prišli domov na večeru. Bolo to úžasné, pretože sme to boli len my dvaja. Vedeli sme kto sme. Vedeli sme, že to bude iný producent, ktorý ovládne tento živý element. A chystali sme sa rozprávať príbehy.“

Vznik Slippery When Wet je tiež príbehom, ktorý stojí za to a Richie a Jon to s veľkým entuziazmom pred niekoľkými rokmi vyrozprávali hudobnej stanici VH-1 asi takto: Práve sme skončili deväťmesačné svetové turné, keď album 7800° Fahrenheit, ktorý som ja považoval len za priemerný získal zlatú platňu - spomína Richie. „Dlhovali sme nahrávacej spoločnosti niekoľko miliónov dolárov. Potrebovali sme natočiť ďalší album, aby sme sa uistili, že to bude pravý Bon Jovi album. Bolo to ťažké obdobie. Nemali sme peniaze. Platili sme nášmu personálu viac, než sme sami zarábali. Bývali sme u našich mám a otcov a väčšinu pesničiek pre Slippery When Wet sme skladali v pivnici domu mojej mamy... Stále som ale počúval tie isté veci ktoré som vždy počúval aj predtým. Bol som veľkým fanúšikom Led Zeppelin, Erica Claptona, Aerosmith a ľudí modern-day-blues ako Albert King. Mal som prísne kritériá na Motown na Stevie Wondera a Marvina Gayea. Jona ovplyvňovali iní ako mňa, ale všetko sa to potom v našej tvorbe spojilo. Myslím si, že toto je cítiť v štýle skupiny Bon Jovi. Slippery When Wet bol unikátnym albumom pretože sme vytvorili niečo, čo predtým nikto neurobil. Malo to silu a výraz, ale nebol to heavy metal. A boli to aj texty piesní týkajúce sa každodenného života ľudí... Living On A Prayer sme zložili v byte Desmonda Childa v New Yorku. Ja som vtedy naozaj meškal, pretože som predchádzajúcu noc nahrával so svojím priateľom. Desmond a Jon boli na mňa nahnevaní. Začiatok tejto piesne vznikol na tomto stretnutí. Pamätám sa, ako sme Jon a ja sedeli v taxíku. Pršalo a on povedal, 'Neviem, či túto pieseň dáme na túto platňu.' Povedal som, 'Jon, mohla by to byť najlepšia pieseň, akú sme kedy zložili.' On na to:, 'Nuž, mohla by snáď byť niekde na nosiči'. Len som sa naňho pozrel a povedal som, 'Táto pieseň je jednička.'

Sambora ďalej upresňuje: „Album sa mal volať Wanted Dead Or Alive. Išli sme tam, na vzdialené miesto v horách mimo Vancouveru, ktoré sa volalo Whistler. Strieľali sme v jednej jaskyni – oblečení vo westernových odevoch. Vyzerali sme v tom trochu tlstí a boli sme z toho nešťastní. Cestou späť do nášho obľúbeného striptízového baru vo Vancouveri, ktorý sa volal Number Five uvidel náš manažér - Doc McGhee na ceste značku 'Slippery When Wet'. Povedal niečo o tom, ale my sme tomu nevenovali pozornosť a len sme niečo zamrmlali. Na to sme išli do klubu Number Five a zbadali sme tú nádhernú blondínu, ako vošla do sprchy a namydlila sa. Pozreli sme sa jeden na druhého a povedali, 'Slippery When Wet´. To je ono, takto to bude. Problém ale vznikol potom. Ako bude vyzerať obal albumu? Odfotili sme to nádherné dievča s bujným poprsím aj s „tou vecou“, na ktorej bolo napísané 'Slippery When Wet'. Cenzori nám tento nápad nechceli dovoliť zrealizovať. My s Jonom sme tam do poslednej minúty boli spolu v tej miestnosti a čakali... Obal na albume Slippery When Wet je skutočne statné gýčové brucho a zadok postriekaný vodou. Držali sme to v rukách a Jon na obe strany napísal 'Slippery When Wet.' A výsledok? No štrnásť miliónov predaných platní...“

Pre album Slippery When Wet sa Bon Jovi rozhodli angažovať producenta Bruce Faibairna. Richie Sambora to videl takto: „Obdivovali sme ho na diaľku a kontaktovali sme ho. Urobil nejaké platne s Loverboy. Mali sme pocit, že keby on dal tejto našej veľkej hromade piesní ten pravý akustický nádych, tie piesne by získali na solídnosti. Potom keby sme ich takto spracované predložili našej fanúšikovskej základni - ktorú sme si vybudovali počas turné a získali doteraz vydanými albumami - sme jasní víťazi.“

Album sa nahrával vo Vancouveri: „Tam Bruce Fairbairn žil a tam chcel aj byť. Jeho snahou bolo dostať nás spod vplyvu New Jersey. Nemyslím si, že to bol až taký dobrý nápad, pretože sme tam boli absolútne bez akejkoľvek kontroly. Pokiaľ sme pracovali to áno, pracovné prostredie bolo vždy pod kontrolou. Ale my sme predsa boli zdatní životaschopní mladíci!... Striptízové kluby vo Vancouveri boli niečo, čo sme predtým nikdy nevideli, pretože sme boli z New Jersey. Prvý deň, keď sme vošli do toho striptízového klubu, zostúpila krásna žena po tyči zo stropu a pokračovala tým, že si vyzliekla všetko, čo mala na sebe. Keď vošla do sprchy a namydlila sa, skoro sme onemeli. Len sme tam sedeli a hovorili si: 'Budeme tu každý deň.' To nám dodávalo energiu počas celého projektu. Náš testosterón bol vtedy veľmi, veľmi až neúnosne vysoký... Bývali sme všetci spolu v tom istom apartmáne, ktorý keď sme skončili nahrávanie, bol takmer úplne zničený. Dokonca mňa a Jona musela odtiaľ vysťahovať polícia, lebo okolie sa sťažovalo, že sme boli neskutočne hluční. Preto sme niekoľko posledných dní museli bývať v hoteli Sheraton. To viete, bolo nás spolu päť chlapcov a bolo to strašne divoké. Bol to úplne nový apartmán, priamo pri rieke, s výhľadom na World´s Fair. Bolo to pôvabné, kým sme sa tam nenasťahovali my. Potom to bolo o tom, že bacha! 'Idú susedia'. Viete, niekedy si zabudnete kľúč a musíte liezť po stene a to sa nám dosť často stávalo, to sme proste boli celí my ...!“

Keď v roku 1986 vyšiel album Slippery When Wet boli to obrovské hity, ktoré zostávali mesiace na najvyšších priečkach rebríčkov v USA a Veľkej Británii. Album ponúkal publiku ktoré kupovalo rock tri rekordné klasiky, z ktorých dve „You Give Love a Bad Name“ a „Livin´on a Prayer“ dosiahli prvé miesto v hitparádach a ďalšia „ Wanted Dead or Alive“ ukázala, že kapela vie vynikajúco urobiť pieseň s ohromnou akustickou silou tak isto, ako hociktoré iné súčasné špičkové kapely. Neskôr to Jon s úsmevom komentoval takto: „Vždy ma fascinovali kovboji. Som najväčším fanúšikom Clinta Eastwooda, to určite viete! Je to niečo tak uloľňujúce keď si pomyslíte, že sa môžete slobodne potulovať kdekoľvek chcete. Je to veľmi podobné životu rockovej kapely. Privandrujete do mesta, urobíte si svoju robotu čo máte urobiť, odohráte svoju show a idete do ďalšieho mesta.“

Nasledujúci album mal byť tiež veľkou bombou. Jon to na VH-1 zhodnotil takto: „Bolo to zmätočné obdobie. Na našej “nálepke“ to boli Tears for Fears, ale tieto texty piesní sa nás vôbec netýkali. My sme písali piesne, ktoré vás nútili povedať 'Chcem to zajtra spievať na show'. Všetko, čo sme napísali, muselo súvisieť s našou show. Ako toto pohne davom? Čo urobíme, aby sme si vymámili titulok v novinách? Aký ťah potrebujeme? Viem, pieseň ako Raise Your Hands určite ľudí zaujala, hlavne na začiatku. Wanted ... nebolo to až tak veľmi ono, pretože sa to odohrávalo na určitom mieste a v určitom čase. A Never Say Goodbye tiež, pretože to bolo o stratenej priateľke zo strednej školy. Ale všetko ostatné muselo súvisieť so show.“

Skladateľ piesní Desmond Child bol pozvaný kvôli tomu, aby na platni bola jasne počuteľná jeho pôsobivá zvuková stopa. Páčilo sa mi, čo urobil Bryan Adams s Tinou Turner. Tak som sa spýtal nášho chlapíka z A&R: 'Nemôžem napísať pieseň pre Tinu Turner a zaspievať ju s ňou?' Povedal, 'Je to úloha vydavateľa, aby pustil takéto piesne von ale váš vydavateľ to zrejme nerobí. Poznám chlapíka, ktorý kvôli podobným experimentom stratil svoju nahrávaciu zmluvu a teraz naháňa piesne kde kade po okolí. Ale ak spolu s ním niečo napíšete snáď z toho vzíde niečo dobré.' Pomysleli sme si a 'Prečo nie? Uvidíme, čo sa stane'. Des prišiel dole do pivnice Richieho matky a napísali sme pieseň pod názvom The Edge Of a Broken Heart. Druhá pieseň, ktorú sme napísali, bola You Give Love a Bad Name. Urobili sme demo verziu - všetkým sa páčila, ale nevedeli sme, či to bude hit. Dovtedy nikto z nás neurobil poriadny hit. Desmond mal raz poloúspešnú pieseň so skupinou Kiss, ktorá sa volala I Was Made For Loving You. My sme ale v tom čase už všetci boli na vrchole. Producent Bruce Fairbairn bol na vrchole. Technik Bob Rock bol na vrchole. Keď sa toto všetko dalo dohromady, bolo to väčšie - bombastickejšie než život sám!

Pokračoval: „Bolo to ako v rozprávke. Prvú platňu sme urobili v New Yorku. Druhá platňa vznikla tak, že sme išli do Philadelphie s Lance Cranom... Pri tretej platni Bruce povedal: 'Prečo neprídete do Vancouveru?' Pomysleli sme si: 'Čo iné do čerta, máme urobiť?' Tak sme sa všetci presťahovali do Vancouveru, do dvojposteľového apartmánu a robili sme predbežnú produkciu, čo bolo pre nás niečo nové. Začali sme spolu hrať ako celok a uvedomili sme si, že Bruce sa chystá zachytiť podstatu a najsilnejšiu stránku kapely a to je hranie live - naživo. Bol neuveriteľne otvorený. Hovoril nám veci ako: 'Chlapci, zajtra o ôsmej budeme hrať na klávesách, pretože to ešte nie je celkom dobré'. Ale vždy nám dal pocítiť, že nám verí. Veril nám, že to bude niečo super.“

Manažment sa trochu obával toho, aby príliš mladý Jon toto všetko svojimi zásahmi nepotentoval: „Všetko sa dialo rýchlo. Začali sme turné ešte pred vydaním platne. Povedal som, 'Začnime s Cars alebo Bryanom Adamsom'. Náš manažér Doc McGhee povedal, 'Nie! Začneme so Scorpions a Judas Priest. Začínať budeme s chlapíkmi, ktorí majú celú spústu platní a majú svoju pevnú základňu fanúšikov - so skupinami, ktoré sú ustálené a naučia vás, ako sa zapáčiť'. Tak toto bolo ako kopanec do zubov. Museli sme sa rýchlo učiť, pretože to boli naozaj dobré, stabilné rockové skupiny. Turné sme začínali so skupinou Judas Priest a pokračovali sme 38. Special Tour a absolvovali sme vystúpenia po USA. Zrazu sme to boli my - Bon Jovi - stará dobrá chlapčenská kapela s krédom: Je jedno, do akej situácie nás dostanete, my sa vieme prispôsobiť. Toto sa stalo neoddeliteľnou súčasťou našich koncertov naživo a teraz sme naviac mali piesne, ktoré to ešte viac potvrdzovali...“

Koniec druhej časti.

Eva Pačesová