Historie Bon Jovi - část 6. (12.7.2007)

Dnešní novinkový článek je již šestým pokračováním vyprávění o vzniku a historii skupiny Bon Jovi. Články vycházejí z autentických rozhovorů s frontmanem skupiny - Jon Bon Jovim a kytaristou skupiny Richiem Samborou a dobových článků. O překlad a formu se postarala Evka ze srazu česko-slovenských fanoušků skupiny Bon Jovi. Tímto jí děkuji. Nyní již nebrání nic ve čtení 6. části.

Bon Jovi svojím novým albumom s názvom Have a Nice Day naďalej upozorňujú a pripomínajú, že sú úplne tam hore - na vrchole vysokého, košatého rockového stromu. Je pravdou, že ich obklopuje už trochu menej bláznenia a nadšeného vítania ako koncom osemdesiatych rokov. Zdá sa, že Jon Bon Jovi (teraz už aj ako dokonalý herec) prerástol sám seba z obdobia, keď bol ´rockovou hviezdou osemdesiatych rokov´ a objavuje sa ako človek s výrazným obchodným umom a črtami vyspelého priemyselného hudobníka celej jednej generácie. Jeho kapela nepozná škandály a jej jednotliví členovia sa takmer nezmenili, hoci Richie Sambora napĺňal občas novinové titulky svojím vzťahom so Cher, Heather Locklear a neskôr i s Denise Richards.

Richie sa raz pred novinármi nahlas zamýšľal nad dôvodmi, prečo práve ich kapela tak zázračne dlho drží spolu a okomentoval to slovami: „Dôvod, prečo sa nám darí byť tak dlho spolu tkvie hlavne v tom, že základom nášho ´businessu´ sú dobré piesne - piesne, ktoré priamo zasahujú ľudí. Myslím si, že toto je veľmi dôležité. Píšeme piesne pri ktorých si ľudia nastavujú spätné zrkadlo a vidia sa tam v svojich spomienkach ... Pripomína im to, že to čo spievame sa im všetko v ich živote stalo. Myslím, že práve to je to, čo robíme dobre. Samozrejme, iná vec je pustiť sa do veľkej ´live´ show, ktorá je po sedemnástich rokoch nášho pôsobenia naozaj perfektná a dokonale vymakaná ... Ja sám som človek, ktorý vždy hľadá len to dobré v každej oblasti hudobného umenia, či je to Limp Bizkit alebo Frank Sinatra. Snažím sa, aby sa mi to čo počujem čo najviac páčilo. Počúvam všetky hudobné žánre. Som milovník bluesu a starý prívrženec R&B (rhythm and blues), čo nemá nič spoločné ani s Beatles ani s Aerosmith a ani s Led Zeppelin."

Čo sa týka budúcnosti tejto partičky z New Jersey, Richie ju vidí takto: „Mohol by som sa kľudne uchádzať o produkciu, môžem robiť sólové albumy, písať piesne pre iných. S Jonom sme mali napríklad naše vlastné nahrávacie spoločnosti … Myslím si ale, že by som nikdy nemohol odísť od hudby ako takej, či už byť iba spevákom alebo len skladateľom piesní ale určite musím byť aj v budúcnosti nejakým spôsobom „zapletený“ do hudby. Mimochodom moja žena (v tom čase ešte Heather Locklear) a moja dcérka sú tým najväčším potešením čo mám. A mne to vyhovuje .Ale niekde hlboko vnútri som presvedčený, že som na svete preto, aby som robil hudbu.“

Skupina bola vždy pevne zomknutá, súdržná, jednotná a takou zostala dodnes, čo Jon vysvetľuje takto: „Poznáme sa navzájom lepšie ako vlastní bratia, pretože sme boli stále spolu takmer celédve desaťročia skoro bez prestávky. Ja by som doprial každému mať takých priateľov ako sme my. To nie je o vzťahu, kde má každý svoju šatňu. To by som nezvládol. Ani niečo podobné, že napríklad: Show číslo 4 by mala byť zakončením turné a my by sme potom mali byť každý doma a pozerať telku. To teda nie, to by sme neboli my.“

K tomu, čo inšpiruje Richieho stále hrať, sa on sám vyjadril: „Je to ako keď napríklad hráte na Wembley – tam už je šokom to, že sa vôbec prechádzate po javisku, už samotné to prechádzanie je riadny energický šok. Neznervózniem - to nie, ale keď vyjdete z vašej peknej šatni - kde je všetko pokojné a príjemné - prakticky do tmy a 80.000 ľudí zahrmí ´waaaaaaah! Tak to je pecka.´Po takomto privítaní jediné čo sa pokúsim je ponoriť sa úplne na samé dno svojej duše a potom nechať čo najlepšie vyplávať von všetky emócie čo cítim. Ale dočerta, fakt je to naozaj to, o čo mi ide a to chcem docieliť? Domnievam sa a vlastne sa mi to stalo už niekoľkokrát, že bolesť duše z dôvodu, že mi chýba moja žena a dcérka využívam práve v takýchto momentoch. Alebo ďalší poznatok: keď je obecenstvo mimoriadne príjemné vy sa mu prispôsobíte až natoľko, že seba odhalíte v plnej svojej nahote …Zavriete oči a veríte svojmu cíteniu. Ja zavieram oči často, hlavne vtedy keď som vo svojich myšlienkach ešte niekde inde ako v nejakých modrých svetlách a sám cítim, že stúpam hore … OK môže byť, že to prichádza zo spomienok na kluby, kde som hrával predtým a kde bolo len nízky strop a toto modré svetlo priam opekalo moju poondiatu hlavu!“

Richie Sambora, v súčasnosti označovaný ako pravý gitarový hrdina o sebe povedal: „Boh ma trafil priamo do hlavy a obdaroval ma vášňou pre to, čo robím. Naviac, daroval mi prirodzený talent. Povedal: „Toto je Tvoje poslanie na planéte menom Zem“ - aspoň ja to takto vidím a cítim. Naozaj si myslím, že som nesmierne dobrý, a že naviac, moja virtuozita siaha príliš ďaleko. Je takmer nemožné nahmatať 30 nôt „a“ na druhú rýchlosť Brrrrrr! Normálni ľudia chcú, aby sa hudba dotýkala ich sŕdc a nie mozgu. Rhytm and Blues poskytuje obrovský priestor ... No a ja mám v skutočnosti veľmi veľký problém s klasickou hudbou, pretože tá sa hrá úplne inak a všetko tam ide podľa predložených nôt. Nehľadiac na to, že niektoré partitúry sú naozaj veľmi pekné, ale väčšina z nich je príliš ´notová a predpísaná´ … Už vyrovnaný s týmto faktom sa potom viac koncentrujem na svoju hudbu a svoju tvorbu. Za inšpiráciu musím poďakovať svojej žene. Kým som sa nezamiloval, behali mi iné veci po rozume a to napríklad ako nájsť lásku ... Naháňanie žien ... Alebo čo urobiť, aby ony naháňali mňa. Teraz mám viac času hrať na vlastnej gitare, cvičiť a tiež dozrievať aj ako skladateľ, venovať sa naplno tomuto umeniu, miesto toho ... veď viete … ako prehajdákať čas.“

Ako to kapela zvláda, že vydržala tak dlho? Jon k tomu povedal: „Myslím si, že všetky skutočné povolania majú obdobie prílivu a odlivu. Určite na druhej strane sa vyskytujú aj extrémne cesty ako napr. moja, alebo cesta Mariah (Carey). Vezmime si niekoho ako Frank Sinatra, ktorý keď vyhral Cenu Akadémie (Academy Award v r. 1953 za From Here to Eternity – Odtiaľto po Nekonečno) nemal ani nahrávaciu zmluvu, nemal ani filmovú zmluvu, a spoliehal sa iba na svoju ženu Awu Gardner, že mu dá možnosť vyhrať konkurz. Bol to chlapec, ktorý začínal úplne od nuly a dostal sa úplne na vrchol na ktorom zotrval veľmi dlho; To je prípad, keď sa úplne zo samého dna vykopeš a staneš sa skutočným umelcom, ktorý so zdvihnutou hlavou prežije test času. Teraz by som už mohol napísať knihu o tom - mal som dostatok prílivov a odlivov za posledných 20 rokov, aby som si dokázal vážiť to dobré a nerobiť si starosti z toho zlého.“

Raz sa ho novinári pýtali ako vidí resp. kde vidí vrchol kariéry skupiny Bon Jovi a Jon im to vysvetlil nasledovne: „Keď sa Slippery When Wet stala Nr. 1, uvedomil som si naplno, že náš život sa navždy zmení. Potom to bolo pravdepodobne odovzdávanie ceny Academy Awards, ďalej keď som urobil sólový album Blaze of Glory, alebo keď sme po prvýkrát hrali na Giants Stadium – dovtedy si mnohí ľudia ani len nepomysleli, že by som práve ja niekedy mohol hrať na štadiónoch a v skutočnosti na nich hráme doteraz. Tiež by som predtým nepovedal, že sa nám dostane cti, že budeme hrať v Hyde Parku, tak ako tam hrali Rolling Stones. A stalo sa .... Tak isto by málokto predpokladal, že It´s My Life z albumu Crush si obľúbi úplné nová generácia fanúšikov.“

Úspech albumu Crush prekvapil snáď každého, okrem samotného Jona. „Veľmi som veril tomuto albumu, ale nepredpokladal som, že sa naň chytí úplne iná – nová generácia fanúšikov. To bola tá najprekvapujúcejšia vec, pretože táto pieseň oslovila generácie počnúc šesťročnými deťmi a sedemdesiatnikmi končiac. Každý si našiel nejaký dôvod povedať: ´Nie, to je predsa m ô j život“. A samozrejme každý chceme byť pánom svojho vlastného života. Toto som si neuvedomil, keď som tú pieseň písal. Keď sme ju tvorili, vtedy som sebecky myslel na svoju filmovú kariéru. Ako povedal Frankie: ´ I´ll do it my way - urobím to po svojom´, tak som si aj ja myslel, že sa zúčastním najbližších prezidentských volieb a budem natáčať filmy, budem nahrávať piesne a budem robiť všetko čo ma napadne – dokonca aj to, čo odomňa nechcete. Toto moje rozpoloženie presne kopíruje táto pieseň a vidíte – využívajú ju športovci, spievajú si ju deti no a takto to beží. Kto by to povedal? Chcem ale aby ste vedeli: to čo si ja najviac užívam je skladanie a písanie piesní. Z toho mám najväčší pôžitok - omnoho väščí ako z nahrávania – nahrávanie je u mňa na druhom mieste a koncertné turné - to je na treťom mieste. Ja som rád, keď nie som na turné. Viete je to tak a to naplno vyhlasujem že to tak bude navždy: písanie songov je pre mňa ten najúžasnejší pocit zo všetkých.

Úmerne, ako rástla Jonova kariéra filmového herca, stále viac a viac novinárov chcelo od neho počuť jeho názor na filmovanie „Ja som ešte dojča, čo sa týka filmu“ povedal. „Niekedy sa mi do rúk dostanú klasické hry alebo scenáre, ktoré mi ale absolútne nesedia a ak to nie je to, čo by to malo byť, nebojím sa to ani povedať a ani napísať. Napríklad viem že toto napísal Cameron Crove. (na spôsob You Had Me at Hello, Dostala si ma pri pozdrave – názov jednej z Jonových piesní), V skutočnosti som si bol istý, že som mu poslal moju kópiu dema. Nebol som z toho vyplašený, to nie; bolo to niečo na nádherný spôsob. Robil som to tak predtým a budem to tak robiť znova. Niečo podobné som dal aj na posledný album - tá pieseň sa volala Thank You for Loving Me – Ďakujem, že ma miluješ. To bolo od Joe Blacka. Myslel som si, že to bol dosť trúfalý spôsob vyjadrenia a niečo, čo som sa možno obával povedať ja sám sebe. Je to fajn niekedy využiť slová spôsobom, ako v tomto prípade.“

O svojej hereckej kariére sa Jon raz vyjadril, že má v tejto oblasti aj zahanbujúce a ponižujúce skúsenosti: „Zamietnutie môže prísť každý deň, je to časť rutiny“povedal, keď mu Val Kilmer prevzal rolu vo filme Heat. „Plne som to pochopil. Skutočne som sa vážne nad tým zamýšľal a aj viem, že by som odviedol dobrú prácu, ale on je výborný herec, jeden z najlepších hercov mojej generácie. Viete, je to sranda, pretože potom som znova začínal. Ako napríklad: dve schôdzky dnes ráno: nikdy predtým som sa s tými ľuďmi nestretol, kým oni vás už videli, počúvajú vašu hudbu dlho, a preto si myslia že vás poznajú. To je ťažká prekážka, ale bezvýznamná skúsenosť ...“

Po natočení filmu The Leading Man (Hlavný muž), v ktorom hrali spolu s ním aj Sam Neil, Thandie Newton a Diana Quick povedal: "Úloha maliara v Moonlight and Valentino nebola až tak náročná pre mňa. Bol som iba milý, jednoduchý chlapec, ktorý si užíva svoj život, proste taký, aký som aj v skutočnosti.. Ale tento chalan Robin Grange vo filme Leading Man bola viac menej taká chameleónska úloha. On nie je vyslovene nečestný a nevyspytateľný, on sa viac snaží dať ľuďom to, čo od neho očakávajú. Napríklad, obrábať manželku iného.“

Jon ďalej dodáva: „Keď riaditeľ John Duigan tam chcel mať jednu tú scénu bez košele, ja som mu povedal, určite môže byť, ale ja si mám teraz oholím všetky vlasy na hrudi a ???? A iba som sa opäť pozrel na Raging Bulla. Je očarujúce, ako robí fyzické zmeny, nikdy ste trebárs nevideli Bobbyho de Nira s takým ksichtom a Raging Bull sa nikdy nebál nabrať 50 funtov alebo si vyholiť hlavu alebo zafarbiť na blond či modro. Toto vedomie, že to robí on, mi pomáhalo pri niektorých zmenách výzoru.“

Tento film sa natáčal vo Veľkej Británii a tam sme videli Jona, ako sa sťahuje do domu vo Wandsworthe v Londýne a píše piesne pre nový album. „Toto bol tak nevyužitý čas“ vysvetľuje Jon. „Ráno som potreboval tak tri minúty na to aby som sa obliekol a nahodil si nejaký ten make-up na tvár a potom som sedel a čakal štyri a pol hodiny, kým sa upravovali dievčatá. Sedel som vo svojom traileri, pil veľa kávy a písal piesne. Viete to bolo v mojom živote vôbec po prvýkrát, čo som bol niekde úplne sám- iba ja. Žiadna rodina, žiadna kapela. Ja som so svojou ženou od mojich osemnástich rokov a ešte stále žijem s mojimi rodičmi. Nikdy sa mi nenaskytla šanca byť sám. A pozrime sa, napísal som 10 piesní, prvú várku pre môj ďalší sólo album.“

Do filmu vstupoval Jon s veľkou neistotou, ako sám vysvetľuje: „Mal som úžasný rešpekt pred týmto médiom pretože som bol spevákom v kapele a nemyslel som si, že sa môžem uplatniť aj vo filme. Napísal som soundtrack k filmu Young Guns II ... A kvôli tomu som urobil filmový set a myslel som si že to, čo robia herci je naozaj magické. Tak som potom bral nejakých pár lekcií, aby som svojím rukám dal aj iný scenár a aby som napísal viac piesní pre filmy a toto som si naozaj veľmi užíval. No a potom som sa pokúšal tak dlho dostať do filmu, až som sa tam nakoniec dostal.“

V tomto období bola budúcnosť skupiny Bon Jovi ešte stále žiarivá a jasná a to najmä z dôvodu, že sa neobrátili chrbtom k modernej hudbe. Jon to okomentoval: „Mám doširoka otvorenú náruč prijať to, čo sa deje práve teraz v rockovej hudbe. Veľmi dobre si pamätám, ako niekto pred rokom povedal, že rocková hudba už zomrela ... Lenže ja som bol ten, ktorý bol presvedčený, že došlo iba k zmenám v hraní ako napr. Killers a Jet a Damien Rice. Myslím, že to bola iná generácia ktorá prichádzala, aby udržala hnutie genre. Dva roky predtým sa ma pýtali, či bude hudobný priemysel schopný ´dodať´ nového Toma Waitsa alebo Boba Dylana, ale keď počujete chalana ako Damien Rice, myslím že správna odpoveď je áno.“

Ku podivu Jon Bon Jovi si udržal svoj chlapčenský dobrý vzhľad až doteraz. Keď sa ho pýtali či je to preto, že sa mimoriadne venuje fitnessu, odpovedal: „Nie som ten, ktorý by niekedy bol na nejakej makrobiotickej diéte. Nie, mám tu aj Snickers bar. Mám rád keď vydržím niečo a som nenásytný bežec. A aby som Vám povedal pravdu je to môj spôsob uvoľnenia – z nijakého iného dôvodu to nerobím. Natáčal som film, v ktorom som musel pribrať päť kíl a mať vlasy na ježka, no bolo to veselé. Piť každý deň a jesť mastné jedlá je dobrá hovadina. Vlastne kým sme sa teraz rozprávali, vypotil som fľašu vína zo včerajšieho večera ... „Mojím hlavným zámerom je držať kapelu pohromade a adresovať naše piesne tam, kde sa objavujeme a oslovovať čo najširšie masy – to je pre nás typické“ povedal. „Ale nie prepisovať You Give Love a Bad Name ... Nie z dôvodu, že by som to nevedel urobiť. Milujem tú pieseň, ale v tom časovom priestore kedy vznikla a nemohol by som ju urobiť znova ..."

"Raz sme všetci obedovali u nás a Bruce ( Springsteen) sa na mňa pozrel a povedal: ´Vieš, musím Ti povedať, že teraz prežívam najšťastnejšie obdobie v mojom živote´ a hral si len tak pre seba na akustickej gitare a predstieral, že je Woody Guthrie. Nastala tá pravá chvíľa a ja som na neho vyrukoval: ´OK tak teraz Ťa po prvýkrát nebudem nútiť, aby si dal dohromady späť Tvoju kapelu. Konečne na to mám! Po prvýkrát som voči sebe nebol neoblomný v tom, aby som do neho hučal, že má dať opäť tú poondiatu skupinu dohromady! Viem, že by mi nepovedal ani slovo na to. On nikdy nechce byť ten ´Boss´, ani za nič.“

Ďalej Jon dodáva: „Čo je vlastne rozhodujúce pre pieseň keď vezmete do úvahy fakt, že ja som názoru, že pieseň má hovoriť niečo o tom, kto vlastne ste v čase keď ju tvoríte, nie je to opakovanie a potom v konečnom dôsledku je to pokračovanie – v skutočnosti je tam vždy začiatok, stred a koniec. Nemôžte mať dve piesne, z ktorých jedna je v šesťosminovom walzi, a druhá ovplyvnená Tomom Waitsom. Môžete mať len jednu, potom sa posuniete a tá druhá už nebude bolieť ... myslím, že sme museli vedieť lepšie narábať s časom, ale to je myslím si veľmi subjektívne. Závisí to od toho, kto sa pýta a ako sa pieseň dotkla ľudí. Viete, máte pieseň ako It´sMy Life a tá hýbe masami; máte pieseň ako Everyday, myslíte si že tá pieseň má naozaj všetko, čo má dobrá pieseň mať a ono to nie je ani hit, no tým ale nemyslím že ju nemám rád. Kladiem si sám otázku: Som ja schopný posudzovať všetko len podľa toho, či sa jedná o hitové single? Nie. Je to veľmi ťažká otázka a ešte ťažšia odpoveď. Vďaka takýmto úvahám sme jedného dňa zrazu zistili, že už sme zrelí. Už nepíšeme piesne typu You Give Love a Bad Name, a ani sa o to nepokúšame. Nechávame veciam voľný priebeh, proste tak, ako to je.“

Kým tu takto rozpitvávame Jonovu minulosť - on sám sa už pripravuje na budúcnosť. V roku 2005 novinár Wiliams z Daily Telegraph o Jonovi napísal, že je už 16 rokov ženatý a jeho manželkou je jeho láska zo strednej školy Dorothea Hurley a že mu otcovstvo veľmi pristane. Ďalej sa spomenutý novinár zmieňuje o tom, že v Jonovom manželstve nebol nikdy náznak rozpadu alebo že by sa bol on sám niekedy cítil „predávkovaný“ manželstvom. „Lenže ja nie som jediný" dodáva Jon. „Bruce, Mc Cartney – oni tiež. Jediné, čo tu niekedy snáď pôsobilo nátlak už neexistuje, pretože posledných 20 rokov som to len ja a moja rodina“ povedal.

„Tí, čo spôsobili v tomto smere veľký rozruch už nie sú tu, pretože boli na drogách a trávili príliš veľa času hraním sa na celebrity.“

K svojej predchádzajúcej tvorbe sa Jon vyjadril takto: „Mám dobrý pocit, keď počujem tieto piesne. Je to naozaj super že piesne, ktoré sme napísali pred rokmi sú stále žiadané a ľudia sa k nim radi vracajú. Keď počujem Living ... alebo It´s My Life v rádiu alebo v klube aj po rokoch, vždy si pomyslím: toto sme napísali my. Tieto piesne majú naozaj svoju vlastnú značku a myslím, že to funguje.“

V súčasnosti tento muž, ktorý vážne berie globálne otepľovanie – pokiaľ nie je na turné - trávi čas so svojími štyrmi deťmi; venuje sa filantropickej práci; stavia kliniku zdravia pre chudobných v New Jersey a stavia domy pre rodiny vo Philadelphii. Všetky peniaze, ktoré zarobil na videu Who Says You Can´t Go Home venoval charite Habitat For Humanity. „Za tieto peniaze sa postavili domy pre štyri rodiny“ povedal.“Podpísal som tento šek rád na naozaj dobré účely a tak je to fajn. Mám z toho veľmi dobrý pocit a urobil som to zo správnych dôvodov ... Myslím si, že dobročinnosť by sa mala stať módou číslo jedna. To je môj cieľ. Urobiť všetko, aby sa dobročinnosť stala samozrejmosťou. Tak sa mi zdá, že Angelina Jolie robí v tejto oblasti úžasnú vec. Myslím, že práve tu si našla svoje miesto tak, ako som ho našiel aj ja. Ona je veľkým posolstvom.“

A dodáva: „Niektorí ľudia vyhľadávajú a využívajú celebrity len v prospech seba samého. Vezmime si ľudí ako Tom Cruise. Vždy bol vynikajúcim hercom, ale myslím si že je stratený, fakt ... Mňa ste vždy chceli nachytať na tom ako veľmi mám rád Oprah a aby to ostatní źožrali aj s navijákom´ ... Takí ľudia tvrdia, že nenávidia vtieranie, ale potom sú to práve oni, ktorí to presne robia s veľkou gurážou všade kde sú, len aby upútali pozornosť na seba. Je to veľmi falošná predstava. Iná je Paris Hilton. Je úžasná v tom, ako byť protivná. A ľudia, ktorí by si pozornosť naozaj zaslúžili – ľudia ako Bob Dylan – tí ju nepútajú. A to je smutné.“

Have a Nice Day - o niečo pesimistickejší album ako predchádzajúce diela Bon Jovi, je poznačený aj prvým Jonovým zaangažovaním sa v oblasti politiky kde sa v predvolebnej kampani jasne postavil za Al Gora a Johna Kerryho. Ako sám povedal: „Napísal som album počas obdobia extrémnej polarizácie v Amerike. Oslavovala sa vojna a to rozdeľovalo rodiny. Uvedomil som si, že strana pre ktorú som sa angažoval bola porazená, ale že spolu ako národ sme ukázali, že držíme spolu. Nemôžete byť v pozícii ´naštvaného porazeného´. Z toho dôvodu ten názov albumu Have a Nice Day ... Čo ma ťahalo do politiky bol predovšetkým fakt, že som chcel dať jasne najavo svoje stanovisko a využiť svoj hlas na to, aby som vyjadril to, v čo verím. Ale ďaľšie politické túžby naozaj nemám. Cítim, že ako politika Vás 50% ľudí nenávidí ešte predtým, než vyjdete z domu. A v skutočnosti ani doteraz neviem, čo politikov motivuje. Naozaj silne veria tomu, čo robia, alebo je to len realizácia moci?

Raz som letel v malom lietadle s Billom Clintonom“ – dodáva. „A reportér sa pýtal, koho práca je lepšia: moja alebo jeho. Ja som odpovedal, že moja, pretože mám lietadlo a aj dom ...“

Pri otázke, či kapela nechce pomaly končiť, odpovedal stručne: „Viete, nevidím dôvod. Myslím, že hráme lepšie ako kedykoľvek predtým. Máme radosť z toho, čo robíme a ľudia nás stále chcú. Show v Milton Keynes – hlavne druhý večer – bola fenomenálna. Myslím, že za časové obdobie od These Days po dnešok sme prenikli do toho nášho najvnútornejšieho vnútra a to ako hudobníci, ako osobnosti a aj ako skladatelia. Teda čo tým chcem povedať : mám jednoducho dojem, že teraz prichádza moje najlepšie obdobie. Sme mimo módnych vplyvov trochu tak mimo času. Pozrite na AC/DC, koncertujú tento rok, nahrávajú dlhšie ako ja ale nezmenili nič.“

Bubeník Tico Torres sa začal v roku 1990 uberať aj trošku iným smerom - začal robiť i v oblasti odievania – Rock Star Baby. Áno to bolo správne: detské oblečenie. Tico poznamenáva: „Všetko, čo ste videli oblečené na nás na javisku, alebo na obaloch albumov za posledných 20 rokov, som navrhol ja a moja rodina."

„Keď začínate, nemôžte si ešte dovoliť mať dizajnérov, tak si sami navrhujete vlastné šaty. Robili sme si vlastné strihy, kupovali sami materiály. Moje najdivokejšie obdobie bolo v sedemdesiatych rokoch a v prvej polovici osemdesiatych rokov. Nosil som oranžové topánky s vysokými podošvami a hral som s nimi tiež na bubny!... Mali sme šedé a čierne kože. Mali sme vesty na ktorých bolo napísané ´Rock Star Baby World Tour´. Mali sme tričká a na nich potlače. Ľudia na to pozerali akože ´Kde toto môžem dostať pre dospelých ? ... No my sme mali detské tašky pre dospelých. Môj technik na bubny bol celý modrý. Vysoký chlapec, ktorý bol potetovaný od hlavy po päty. Prišiel ku mne a úpenlivo ma prosil; ´Môžeš mi dať jednu z tých vašich tašiek? Nosil túto modrú vec a na nej zlaté malé roztomilé zvieratká a myslel si: ´To teraz nie som ja´. Dostali sme detské tašky z plátna a veľmi jemného nylonu do ktorej ste mohli strčiť aj počítač ... Keď dieťa vyrástlo mali ste tašku pre seba. Nie, nikto vám nenariadil, aby ste nosili detské tašky.“

Jon k tomuto dodáva: „Poslal som mnohým ľuďom z oblasti priemyslu tieto vecičky. Aj deťom Michaela Douglasa. Tým, že som pracoval na Ally Mc Bealovej, tak sme nejaké tie veci poslali aj Caliste Flockhart. Cindy Crawford dostala pre svoje dieťa Madonninu kožu. Bono a Larry Mullen z U2 poslali poďakovanie s tým, že ich to veľmi potešilo a že sa im to veľmi páčilo. Je to super dostať tieto ďakovné listy od každého, naozaj to poteší ... Ono poteší čokoľvek, čím by som chcel zmeniť vzhľad dieťaťa. To, čo nosia na sebe ich môže zmeniť a môžu si povedať: ´Bol som veľmi zlaté dieťa´. Podľa mňa, pokiaľ môžete začínať s malými deťmi a pracovať s nimi, robíte dobre.“

Bude táto kapela schopná zachovať si svoj rockový charakter a zvuk aj v budúcnosti, alebo je možné, že zmenia orientáciu? Jon na toto povedal: „A čo tak urobiť pravú country platňu? Nie, to si nemyslím. Viete, človek má robiť to, čo vie: a tak to robím aj ja. My ukazujeme ako rastieme každou nahrávkou a robíme to tak, aby sme boli schopní pokračovať v natáčaní platní ďalej. A ak si nechám odstup a rozmýšľam o ďalšej platni a mal by som ju urobiť ako Limp Bizkit – niečo také – nemyslím si, že by to znelo pravdivo ... Ja len uvádzam príklad, pretože vy ho očividne hľadáte."

"Pozrite: Taký Elvis Costello: natočil Almost Blue – country cover verziu. Mohol by som to urobiť ja? Určite áno! Ale je už na to ten pravý čas? Zatiaľ asi nie. Ešte nie. Bol som schopný napísať soundtrack? Iste a vlastne celkom ľahko. Keď mi volali od Disney a požiadali ma, aby som napísal nejaké veci pre film Peter Pan, urobil som to. Viete, trvá mi to asi 20 minút napísať tématickú pieseň. Je to vlastne dosť prekvapujúce a ja mám z toho radosť – dá sa to porovnať k Whistle While You Work. Viem to urobiť, ale nakoniec nie som ochotný dať im tú pieseň, pretože ten film, čo oni urobili nie je dobrý. Môžem na takéto veci jednoducho zvysoka kašľať? Určite. Chcem to? Určite nie za každú cenu. Pokiaľ necítim, že je tá správna situácia neurobím to. Chápete, čo mám na mysli?“

Koniec 6. části.

Eva Pačesová