Historie Bon Jovi (verze 2014) - část 5. (11.1.2014)

I v letošním roce pokračuje seriál o historii kapely Bon Jovi, tentokráte nás čeká 5. kapitola. Jedná se o revizi původních článků publikovaných na tomto webu v roce 2007, které byly doplněny či opraveny. Tato série článků vychází z autentických rozhovorů s Jonem Bon Jovim a Richiem Samborou, díky kterým se můžete vrátit v čase zpět a zjistit, jak to kolem Bon Jovi bylo, je a bude. Autorem překladu originálních zdrojů je Evka. Tímto jí děkuji a nyní již nic nebrání ve čtení 5. části historie.

Dave & Evi

V júni v roku 1995 vydáva skupina ďalší svoj album s názvom These Days ktorý hudobná kritika označila ako veľmi úspešný a skonštatovala, že jeho úspech bol odmenou za úsilie kapely tvoriť plnohodnotné piesne. V Európe sa tento album stretol s obrovským úspechom, kde v desiatich krajinách dosiahol vrchol hitparád. Avšak v USA to tak jednoznačné nebolo. Tu bol hudobný trh predsa len inak orientovaný. Turné k albumu sa uskutočnilo až rok po jeho vydaní pričom úspech albumu v USA mierne zatienil aj Jonov herecký debut vo filme Moonlight and Valentino. Bolo to v podstate veľké prekvapenie, ako sa spevák a rocker Jon Bon Jovi dôveryhodne a presvedčivo vžil do svojej úlohy, využívajúc pritom bežné amatérske triky a ako sa svojím výkonom vyrovnal filmovým hviezdam veľkého kalibru.

Dokazovanie Jonovej všestrannej nadanosti pokračovalo aj vydaním jeho druhého sólového albumu s názvom Destination Anywhere. Obidva sólové albumy Blaze of Glory a Destination Anywhere viedli potom mnohých fanúšikov k presvedčeniu, že albumy kapely Bon Jovi boli vlastne v skutočnosti Jonove projekty oblečené do dresu skupiny. Určite to platí pre prvé albumy a pre začiatočné obdobie tvorby kapely, kedy vlastne týmto spôsobom Bon Jovi odštartovali svoju úspešnú kariéru.

V každom prípade si členovia skupiny po týchto úspešných nahrávkach už plne uvedomili, akú hodnotu ich kapela v skutočnosti vlastne má a tak v roku 2000 opäť natočili ďalší vynikajúci album Crush. Tento album získal dvakrát platinovú dosku a čo sa týka predajnosti takmer dostihol ich najúspešnejší album - Slippery When Wet, ktorý Bon Jovi natočili v roku 1986.

Viac ako 8 miliónov kusov nosičov albumu Crush sa predalo hlavne zásluhou vynikajúcich piesní It´s My Life a Thank You For Loving Me, ktoré boli realizované aj ako single. Pieseň It´s My Life na ktorej spolupracoval aj švédsky producent Max Martin sa stala druhou najznámejšou piesňou skupiny hneď po singloch z osemdesiatych rokov, ktoré boli ešte poznačené hair rockom a singli Always.

Ďalšiu pieseň s názvom Hey God napísal Richie Sambora, ktorý jej vznik vysvetľuje takto: „Jedného zimného dňa som sa viezol v limuzíne. Zastavili sme na svetelnej križovatke a tam na chodníku bol ten bezdomovec. Naše oči sa stretli. Bol to veľmi vážny okamih. Cítil som sa hrozne vinný. On sedel vo svojom lepenkovom kartóne a ja som sedel vzadu v limuzíne. Pomyslel som si: ´Čo si asi do čerta tento chlapík o mne myslí? A napadlo ma, že v duchu píše Bohu list približne s takýmto obsahom: ´Bože, čo a prečo sa mi to vlastne stalo...?´

Ja som prežil a stále prežívam ťažké zápasy s organizovaným náboženstvom. Nevedel som pochopiť napríklad ako je možné, že keď dieťa zomrie pri pôrode nemôže sa v zmysle zásad katolíckej viery dostať do neba len preto, že je zaťažené dedičným hriechom ktorého sa zbaví jedine pokrstením. Ako je možné, že idete na spoveď vyspovedáte sa, potom vyjdete z kostola a z nejakého dôvodu zahrešíte... na to chcete chytiť autobus, ale ten vám utečie a pošlete každého do najtemnejších pekiel... Ako je možné, že ženy nemôžu byť kňazmi? Máte kňaza, zbiera peniaze a spáva s malými chlapcami... Idete trikrát za deň na omšu, spievate piesne, dávate peniaze do zvončeka a to Vás má oslobodiť od Vašich hriechov? Naozaj mám s týmito záležitosťami stále veľký problém.“

Keď sa v roku 2001 objavil ich prvý live album One Wild Night, Jon Bon Jovi pre Record Collector povedal: „Myslím si, že čo sa týka kvality zvuku je to veľmi dobre znejúci album. Aby som vám povedal pravdu, sami sme boli naozaj príjemne prekvapení kvalitou záznamu. Mnoho záznamov ´naživo´ je prehnaných a predabovaných... ale táto platňa je momentkou našich živých koncertov. Samozrejme, keď sme ho tvorili museli sme s vydavateľmi uzavrieť celú sériu kompromisov. Ich hlavná a pôvodná požiadavka na nás bola, aby to bol lacný album. Inak povedané žiadali, aby to bol single album a tak som im na to povedal: Urobím z toho single album až vtedy, keď si budem istý, že vy z toho neurobíte len album najväčších našich hitov. Z tohto dôvodu sú na ňom aj dve cover-verzie“ dodáva. „Dali sme tam pieseň od Neila Younga ´Rockin´in the Free World´ z Johannesburgu, ktorú sme spievali pred multirasovým obecenstvom krátko po prepustení Nelsona Mandelu z väzenia a ešte pieseň Boba Geldofa I Don´t Like Mondays z Wembley na desiate výročie Live Aid. Podľa nášho názoru to boli nádherné zahrané piesne. Myslím, že v tých momentkách sme ako rockeri odvádzali vynikajúcu robotu. Je veľa amerických vecí do ktorých stále rýpem: viete sú to predovšetkým Vertical Horizon, Matchbox 20, Lit, Allflowers atď. Celé to považujem za návrat k zborom a refrénom.“

V jednom z mnohých interview sa novinári pýtali Jona či by vedel charakterizovať resp. definovať slávu, na čo on odpovedal: „Viete čo, to je pre mňa veľmi zložitá otázka pretože keď som bol ešte na strednej škole koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov, a keď som v baroch v New Jersey otváral predstavenia už známych chlapcov, myslel som si, že toto je tá sláva. Ale potom, keď som dostal kontrakt na nahranie platne tak som si myslel, že to je tá sláva... Ďalej potom, keď sme boli úspešní so Slippery When Wet, pomyslel som si: oj veru nie - nie to predchádzajúce, ale toto je tá sláva. Ono je to stále väčšie a väčšie. Potom príde doba, že hrávate na štadiónoch a natáčate filmy a neskôr ste zase hosťom v Bielom Dome... No a odvtedy neuvažujem o tom, či som slávny a čo to vlastne sláva je.“

Jon je okrem iného známy aj tým, že má neuveriteľný zmysel pre obchod a v biznise je nesmierne tvrdý. Práve tento zmysel pre biznis mu urobil meno muža, s ktorým je veľmi ťažké uzavrieť dohodu v akejkoľvek oblasti. Jon svoj spôsob rokovania pri uzatváraní obchodu vysvetľuje na príklade jednania so sponzormi jeho futbalového teamu: „Včera som hovoril s ľuďmi z Niké, ktorí ma navštívili - pretože vlastním futbalový team (Philadelphia Soul a tiež časť arény futbalového štadiónu) a skúmal som spôsob ako sa s nimi dohodnúť. Išlo mi o to, aby dali môjmu teamu nejaké dresy, výstroj a iné ich výrobky ako bonus. Ich zástupca povedal: ´Nedám. Vy to máte jednoduché, vy sa nemusíte prebíjať a dostať cez 99 ľudí aby sme spolu mohli vôbec viesť nejaký rozhovor!´ A ja som im iba povedal: ´OK. Priama odpoveď áno alebo nie - tu vôbec nie je namieste´. Kým on mi rozprával, čo všetko musí, že musí prenajímať opatrovateľky detí pre hráčov, že si musí byť istý, že sa tieto výrobky budú nosiť na uliciach, ja som prišiel k záveru, že celá jeho robota je len uistiť sám seba, že ten tovar bude fičať. Ja som v živote nechápal tento spôsob práce. Pokojne sa budem cítiť vinným alebo dlžníkom, ale toto je vec, kde aj frajer ako ja končí.“

Začiatok nového milénia je v tvorbe Bon Jovi poznamenaný miernym odklonom od ich doterajšej produkcie. V roku 2002 vydávajú ďalší album s názvom Bounce a po ňom úplne iným spôsobom natočenú kolekciu svojich klasických skladieb, ktorá nesie názov This Left Feels Right. Hneď na to sa objavuje na trhu aj DVD s tým istým názvom, ktoré je vlastne jednou z prvých lastovičiek v novej ére digitálnych univerzálnych diskov.

Ale skutočná „bomba“ prichádza v roku 2004 vo forme štvorcédéčkového setu, plus DVD 100,000.000 Bon Jovi Fans Can´t Be Wrong. Tento názov albumu vyjadruje síce mierne ironicky (ale v dobrom slova zmysle) vzdanie úcty albumu Elvisa Presleyho s tým istým názvom. Boxset pripomína 100 miliónov predaných albumov Bon Jovi a tiež oslavuje dvadsiate výročie natočenia prvej platne tejto fenomenálnej skupiny v roku 1984. V novembri 2004 sa Bon Jovi stávajú držiteľmi Ceny za zásluhy (Merit) v oblasti hudby, ktorú im udelila American Music Awards.

Na otázku novinára Stevena Rosena, ako je vôbec možné zvládnuť tak obrovský projekt ako je tento, Jon vysvetľuje: „Ak mám byť úprimný, nevedel som sám presne, čo by tam malo byť. Záviselo to do veľkej miery od nahrávacej spoločnosti – čo si môže dovoliť a aké balenie chcú vlastne urobiť. A ak by som mal byť brutálne úprimný, záviselo to aj od toho, koľko boli ochotní za to zaplatiť. Redukovať sa to malo podľa toho aký by bol predpoklad predaja a o tomto sme dlhé hodiny diskutovali. Ale oni boli naozaj fajn. Za prvé - oni boli akože: ´Dobre, urobíme 24-hodinový set piesní´ a ja som im povedal: ´Bacha na vec, toto nie je box-set pre mňa, to by mal byť set ktorý bude mať tak dve platne´. A oni na to: ´Dobre, tak čo chceš vlastne urobiť?´ Ja som odpovedal: ´OK tak čo vy na to, asi tak 50 piesní?´ Oni na to: ´Fajn, tak to urob´. Štyridsať z týchto piesní nikto na svete nikdy predtým nepočul. Štyridsať(!)... a ostatných desať boli vlastne soundtracky a veci, ktoré ľudia od nás chceli aby sme ich urobili. Lenže my sme nemali doteraz na to tú bravúrnu príležitosť vydať niečo také a tá sa nám naskytla práve teraz. Zoberme si napríklad pieseň s názvom Edge Of A Broken Heart – táto pieseň bola fanúšikmi označená ako najlepšia z éry Slippery When Wet a bola soundtrackom k jednému krátkemu filmu Výtržníci (Disorderlies). No a toto bola práve príležitosť konečne ju natočiť. Bolo to čiste citové a vôbec sme o tom nerozmýšľali. o takýchto veciach.“

Dodáva, že tento set má najvyššiu hodnotu práve pre ich fans: „Na prvom CD sú dobré veci, ale je tam jedna s názvom Why Aren´t You Dead?. Pre fanúšikov jedna z najlepších. Ona vznikla v čase medzi rokom 1990 a 1992 – vtedy sme ju napísali a mali sme ju napísanú, ale nevydanú - tak ako napríklad predtým aj Bad Medicine a You Give Love A Bad Name. Chcem tým povedať, že my sme vedeli ako písať veci čo na srdci to na jazyku., Skrátka mali to byť piesne mierne drzé a strihnuté refrénmi. Keď sme sa o to pokúšali a nakoniec z toho vznikol Keep The Faith, už to neznelo až tak pravdivo. Vedeli sme, že nastal čas postúpiť ďalej, toto bola klasika a tej sa bolo treba v ďalšej tvorbe mierne vyhnúť. To ale znamenalo mať stále na mysli že ľudia, ktorí boli veľkí fanúšikovia našej skupiny v tejto ére, budú chcieť podobné skladby od nás počuť aj niekedy v budúcnosti. A toto je veľmi dobrý príklad. Pieseň, ktorá sa volá Only in My Dreams a ktorú naspieval Tico (Tores) bola veľmi ovplyvnená (tak ako aj ja) érou Toma Waitsa. Tom ma naozaj veľmi ovplyvnil svojimi nádhernými melodickými baladami ktoré napísal a snáď ešte úžasnejšími textami týchto balád. A ja som napísal piesne ako Bed of Roses kvôli Tomovi, pretože kým ja som bol úplne hotový z tých piesní – Tom a jemu podobní ich už prestali písať. Ale taká Miss Fourth of July, ktorú ja považujem za naozaj nádherne upravenú pieseň a ktorú by som bol býval veľmi rád počul zaspievanú možno od Dona Henleyho, skutočne hovorí o strate nevinnosti a mladosti. A práve v tomto období kariéry - pri hodnotení smeru akým sa hudba uberá - som žasol a chvíľami som bol až zúfalý z toho, kam niekedy speje hudobný biznis.“

Vo svojich úvahách o tom, čo všetko sa odohralo a čím všetkým chlapci prešli za posledných dvadsať rokov Jon spomína: „Sú tri hodiny ráno a ja sa stále snažím vyjadriť slovami všetky moje pocity a názory na posledných dvadsať rokov. Tie piesne pomáhali formovať nielen našu kariéru, ale aj naše životy. Nie sú to iba moje spomienky, ale aj spomienky celej kapely. Sú to „memories“ typu kto..., čo..., kde..., kedy... a prečo.... V box sete je dvadsať rokov práce ale stále tam nie je všetko, čo ponúkal náš sejf. Je tam len toľko piesní , čo nám dovolil časový limit.

Tento nápad (natočiť raz set) driemal vo mne už nejakých pár rokov, až sa na prelome tisícročia priblížil a stal sa reálnym. Nie som typ, ktorý by vedel nejako extra velebiť čarovné momenty, čo sa v živote vyskytujú. Vždy som sa cítil byť zodpovedný za všetko v budúcnosti a vždy som mal pocit, že musím dokázať sebe a ešte aj druhým, kto stále bojuje a že to čo sme dosiahli, nie je len zásluhou nejakej šťastnej náhody. Ukázal som im to. Myslím, že to čo ma v tom utvrdzovalo, bola práve tá rebelská časť môjho ja, ktorá vo mne stále vrela... Ja si teraz uvedomujem, že mnohé spomienky a veľa vecí čo som urobil zostali bez povšimnutia. Veru, je to tak. Nechcem tým povedať, že som už dozrel a teraz som vyrovnaný. Ja mám stále tetovanie na ramene a nevadí mi - naučil som sa s tým žiť a som rád že ho tam stále mám a absolútne nemám pocit, že by malo ísť preč.

Keď Obie O´Brien (náš nahrávací inžinier) začal zhromažďovať piesne na boxset, my sme sa nedali vtiahnuť do výberu materiálu. Nechali sme ho ako objektívneho člena, aby si vypočul piesne a vybral balenie. Boli tam niektoré piesne o ktorých dokonca ani chlapci z kapely nevedeli, že existujú. Keď som s nimi sedel, vrátili sme sa k niektorým starým spomienkam a do výberu sme pojali všetky existujúce piesne o ktorých sme si mysleli, že by tam mohli byť. Ja som mal svoje obľúbené a dúfal som, že sa budú páčiť aj Vám. Dúfal som, že budete počuť ich pôsobivosť a budete cítiť o čom sú. To bolo zámerom, čo by tento boxset mal vyjadrovať. Bol to začiatok inej kapitoly. Nebol to úplný začiatok, ale ani koniec. Päťdesiat piesní z ktorých väčšina nebola nikdy nahratá, bol to náš spôsob poďakovania sa fanúšikom – nech sa páči! Viete, všetko čo som kedy chcel robiť bolo deliť sa s čo najväčším počtom ľudí a čo najdlhšie o našu hudbu. Každé dieťa sníva o takej práci. Je to úžasný džob. Ale pre tých pár vyvolených, ktorí mali to šťastie, že mohli robiť vlastnú hudbu, alebo natočiť platňu je to aj vzrušujúce. Na druhej strane každý, kto sa tým zaoberá vie aj to, že je to nevypočítateľný biznis plný takých prízrakov, že síce šanca tu je, ale stane sa, že buď ju odveje vietor, alebo sa pozeráš ako popri tebe prefrčí a je navždy preč. Nám žehnal Boh, mali sme to šťastie.

... a teraz pár slov k Tebe náš fanúšik. TY si nemysli, že neviem, že si to bol práve Ty. Áno Ty - ten ktorý práve teraz toto čítaš... Ty, ktorý si mi dal možnosť pracovať. Ďakujem Ti. Vždy sme robili našu prácu, ako sme len najlepšie vedeli a takí aj zostaneme.

K svojej veľmi plodnej kariére skladateľa piesní sa Jon vyjadril takto: „Keď píšete piesne ani neviete odkiaľ prichádzajú. Keď sa to deje, vy len vytriedite čo dáte na papier a keď to máte, idete na to a poviete si ´Wow´. Sú dni, keď sa to začne sypať a to je skutočne prekrásne... Moja mamka ma orientovala na country piesne, keď som bol malý. Povedala: ´Ty ale choď za tým, čo Ťa oslovuje´ no a ten vplyv tu evidentne bol - teda ľudia ako Patsy Cline a Gene Autry: ich platne sa púšťali u nás celý deň. Ako decko som proti tomu bojoval, avšak už v mojich teenagerských rokoch som tomu začal skutočne rozumieť a teraz keď som už dospelý, nemôžete ma odtrhnúť od Nashvillu. Milujem to, ísť tam dole do Nashvillu, nasávať atmosféru klubovej scény a počúvať všetkých tých skladateľov. Tak nesmierne to mnou hýbe a vždy keď je to len trochu možné idem tam a len sa pozerám na tých, čo rozprávajú tie veľké príbehy v Douglas Corner Cafe alebo v Bluebird Cafe. Minimálne štyrikrát do roka tam chodím a je to ako balzam.“

Koncom 90-tych rokov si Jon a jeho kapela stále udržiavali svoj vysoký štandard, pričom držali krok s časom. Teraz, keď už chlapci boli po tridsiatke chceli títo hudobníci, aby bolo cítiť v ich prístupe k tvorbe dospelosť o čom Jon hovorí: „Nahrávanie bolo dokončené a ja som to potom po prvýkrát počúval. Aby som pravdu povedal, dosť som znervóznel a napadali ma myšlienky typu: „Pre Boha živého, asi som tu urobil chybu! Mám zostať akože sa nič nedeje a pokračovať cestou tak, ako idú ďalej Aerosmith?... Alebo mám to risknúť a dať sa cestou U2?... pričom ja som si naozaj myslel, že som urobil dobrú nahrávku a tak som si povedal: ´Kašľať na to, idem cestou ktorá bude kreatívna a vynachádzavá a posunie nás ďalej a odmietam predstierať že spievam pre osemnásťročných, keď už mám 35 a hovoriť o tom ako mám rád kočky. ´Určite, že mám rád dievčatá ako každý iný, ale rozhodne odmietam motať sa okolo stredných škôl, parkovať tam aby som ich videl. Viete, idete ďalej, pokračujete a chcete hovoriť o iných veciach...

Človeče, ako ja zbožňujem hrať na Wembley štadióne! Ako veľmi milujem pocit, že som jedným z členov rock´n´rollovej skupiny! Ale rozhodne čo nechcem je ako tridsaťpäťročný predstierať, že mám 25 a písať o osemnásťročných. Keď som mal 25, napísal som song Never Say Goodbye. Bolo to o skončení strednej školy...

A teraz som si povedal: ´Choď ďalej, pokračuj v tom chlapče. ´Čo ale budem robiť ak to nebude mať komerčný úspech??? No nemyslím si, že prídem o moju nahrávaciu zmluvu... Minulý rok, keď končilo Bon Jovi Tour som po prvýkrát nemal sto ľudí na výplatnej listine. Nerobil som si starosti s vydaním novej dosky, ktorá by mala byť realizovaná len z dôvodu, aby bola nahrávacia spoločnosť spokojná. Mal som to úplne na háku. Nikoho som nežiadal o láskavosť, nikde som nehľadal Spasiteľa.“

Lebo my sme pracovali ďalej, pretože sme chceli a nás to bavilo. Všetka táto naša plodná práca nám priniesla svoje ovocie a bola spojená s dátumom vydania albumu Have a Nice Day v roku 2005.

Eva Pačesová