recenze
LIVE 2006-03-06, Seatlle, USA
Na úvod by som Vás rada upozornila na skutočnosť, že to, čo tu napíšem o koncerte skupiny Bon Jovi v Seattli, sú moje osobné dojmy a pocity o ktoré sa s Vami veľmi rada podelím. Chcem Vám priblížiť, ako som to tam ( na pacifickom pobreží, v prekrásnom meste, kde sa chtiac-nechtiac viac ako kdekoľvek inde zamyslíte nad tým, prečo Jimmy Hendrix a Kurt Cobain urobili to, čo urobili.... ) videla ja.
Bola to naozaj náhoda. Začiatkom marca tohto roku sa v Seattli konalo celosvetové valné zhromaždenie AQHA ( American Quarter Horse Association), ktorého som sa ako prezidentka slovenskej afilácie zúčastnila.
V tom čase som vedela, že Bon Jovi pripravujú turné po Európe a samozrejme som aj mala v pláne určite aspoň jeden koncert absolvovať. Pretože moja angličtina nie je nijako svetová ( stále mi do nej skáče nemčina, ktorú viac používam ) povedala som si, že každý deň musím čítať miestne noviny a práve v nich som sa dočítala, že v pondelok 6. marca bude v KayArene koncert skupiny Bon Jovi. Tak to je bomba, povedala som si a hneď som začala zháňať lístok. Samozrejme, tieto boli už tri mesiace dopredu vypredané, avšak predsa len pár vrátených bolo v predaji. Mala som šťastie, pretože som dostala lístok na plochu do tretej rady ( cena 85,- USD + tax ). KeyArena je krytý štadión a má kapacitu 16.000 divákov. Inak všetky lístky boli na sedenie, ale určite je Vám jasné, že počas koncertu nikto nesedel.
Okrem toho na hudobnej stanici v televízii minimálne 3x denne bežal videoklip Who says you can´t go home – verzia s Jenifer Nettles a práve tento videoklip získal ocenenie CMT Awards a stal sa „wideo of the year“ . Neviem, či bola možnosť vidieť tento klip aj u nás, je to o tom ako celá skupina stavia dom, nosia tehly a medzitým hrajú – celkom fajn, ale videoklip so psom je podľa môjho názoru lepší a vtipnejší.
Ale teraz už ku koncertu. Samozrejme, že hala bola plná na prasknutie. Koncert otvárala metalová skupina zo Seattlu. Dosť divoké, ale fajn. Asi o pol hodinu nastúpili Bon Jovi. Koncert otvorili piesňou Last man standing, kde Jon prišiel medzi ľudí, postavil sa na stôl, kde bola osvetľovacia technika a spustil. Pieseň vyznela báječne. Potom prešiel na pódium, pričom celý čas podával ľuďom z publika ruku a „vystrelil“ You give a love bad name. Nasledovali piesne Everyday, Born to be my baby, Story of my life, I´ll sleep when I´m dead, Runaway, The radio saved my life tonight, I want to be loved, Novocaine. Čo ma veľmi prekvapilo bola zvuková technika. Tak niečo dokonalé som doteraz ešte nepočula a tých koncertov som už absolvovala niekoľko desiatok. Potom Jon odišiel do zákulisia a nasledovala jedinečná elektrická verzia I´ll be there for you, ktorú spieval Richie sám. Po tejto piesni sa Jon vrátil, a spustili I won´t back down, hneď na to „trojku“ známu aj z európskeho turné Have a nice day, Who says you can´t go home a It´s my life. Potom Jon zase zmizol, aby sa počas úvodnej partie piesne Blaze of Glory objavil znova medzi publikom, mimochodom asi tri metre odomňa ( to bola super náhodička ), a zaspieval akusticky Blaze of glory a Bed of roses. Vynikajúce verzie. Nasledovala Bad medicine, Raise your hands, Livin´on a prayer, čím Bon Jovi ukončili hlavnú časť koncertu. Potom prišli prídavky I´d die for you, Wild in the streets, Keep the faith, Wanted dead or alive a Treat her right, počas ktorých Jon chodil v publiku, podával ruky, sem-tam nejaké nežné objatie, a nakoniec potom jedným z východov odišiel, čím prakticky ukončil koncert.
Keby som mala tento koncert zhodnotiť v kocke tak asi toľko:
Bol to najlepší koncert, aký som kedy videla.
Vynikajúci výkon celej kapely, každý jeden člen tu dostal obrovský priestor prejaviť sa, nádherné sóla, či Richieho, Davea, Tica, jednoducho paráda. Samotný Jon – večne usmiaty, hlboko prežívajúci pesničky - ani na sekundu nestratil kontakt s publikom, ktoré na 100% ovládal svojou charizmou. Bolo evidentné, ako veľmi si publikum váži jeho a on ich. To publikum patrilo počas tých necelých troch hodín iba chlapcom z Bon Jovi a oni zas publiku. Stáva sa to aj u nás, ale tam v tej KayArene som to omnoho silnejšie cítila a vnímala. Najskôr som si myslela, že je to v tom uzavretom priestore, ale bola som už na mnohých koncertoch v halách a tak silné to nebolo. A možno toto bol práve ten rozdiel, medzi americkým a naším publikom. Alebo to bolo v tom, že boli „doma“? Neviem...
Na záver mi nedá nezmieniť sa o koncerte v Innsbrucku. Ako som už písala, bola hrozná zima, silný vietor, dážď zo snehom, avšak výkon našich obľúbencov bol vynikajúci, vôbec nepoznačený počasím, iba Jon podotkol, že by radšej videl dievčatá v priliehavých t- shitoch , ale čo už, „everything can happen“ bol jeho komentár a nasadil si čiapku až na oči šál okolo krku a poďme , jasný cieľ -„ shot through the hearts“ vyše dvoch hodín.
Eva Pačesová