recenze
Vzpomínky z Prudential Center 2007 (23.11.2007)
Ve dnech 25.10.2007 až 10.11.2007 proběhla první část turné k nové desce Lost Highway. V městě Newark, v USA, byl vybudovaný nový "stánek" Prudential Center s kapacitou 15.000 diváků. Jak každý dokáže předpokládat u skupiny Bon Jovi - bylo beznadějně vyprodáno všech 10 nocí, které byly první částí nového LOST HIGHWAY TOUR 2007/2008. Jak probíhaly koncerty nám napoví dnešní článek, který je pohledem na tři koncerty z těchto desíti a to díky Evce, která tři koncerty navštívila. Proto nyní předávám své virtuální slovo a můžete se začíst do recenze třech nocí.
Tentokrát to vôbec nebola náhoda (slovami „bola to vlastne náhoda“, som totiž začínala svoju prvú recenziu na tejto webovej stránke ku koncertu Bon Jovi, na ktorom som bola v Key Arene v Seattli na jar 2006). Naopak. Bola to dopredu premyslená a naplánovaná akcia. Ja som totiž v rámci mojich aktivít v oblasti westernového jazdenia vedela, že tento rok budem musieť absolvovať určitý druh školenia v USA – konkrétne v Amarille v štáte Texas. Povedala som si, prečo to nespojiť aj dovolenkou a znova vidieť koncert Bon Jovi práve v Prudential Center v Newarku? Zabezpečila som si prostredníctvom Fan clubu Backstagejbj lístky na 3 koncerty v dňoch 3. 4. a 7. novembra 2007 a veľmi som sa na podujatia tešila.
Tak som teda druhého novembra vyrazila na moju cestu za Atlantický oceán. Podvečer som pristála na letisku JFK v New Yorku a odtiaľ som sa presunula do Newarku do hotela, kde sa to len tak hmýrilo Bon Jovi Fans. Na druhý deň ráno som sa aj s niekoľkými fans hneď vybrala pohľadať a pozrieť si Prudential Center. Bolo to oveľa jednoduchšie ako som predpokladala. Táto nová prekrásna hala sa nachádza hneď pri stanici Pen Station v Newarku (vlaková stanica, z ktorej ste za 12 minút priamo v New Yorku na Manhattane pri Madison Square Garden) a jednoducho sa nedá prehliadnuť. Je to skutočne excelentný športový stánok s kapacitou 15.000 divákov. Podobne, ako aj hala 02 v Londýne ani táto nemá ani jeden stĺp a z každého miesta je super výhľad na pódium.
Ako som sa už zmienila, bola som na troch z desiatich koncertov, ktoré sa konali v tejto úplne novej hale a ktorú otvárali naši obľúbenci - Bon Jovi sériou desiatich koncertov. Výťažok z tohto podujatia skupina venovala na podporu rozvoja svojho domovského štátu New Jersey.
Hala bola každý večer nabitá a to doslova a do písmena. Totiž aj hľadisko za scénou, ktoré býva vždy prázdne, bolo do posledného miesta zaplnené a bolo veľmi pozorné od Jona a Richieho, že sa počas koncertu venovali aj tejto skupine divákov a často sa k nim obracali.
Ako predskokan mal prvý večer (3.11.) vystúpiť country spevák Gretchen Wilson, ale miesto neho tam prišla nejaká (teraz sa fakt ospravedlňujem ale nechcem byť neúprimná, takže napíšem to tak, ako som to vnímala a cítila tam) uvrieskaná „akože“ country-rocková speváčka. No pre mňa otras. Revala ako šakal, ale čo sa týka „teatrálnych vložiek“ tak tých tam mala požehnane aj s gitarovým sólom, ktorým bola melódia americkej hymny a počas ktorého vystupovala na improvizovaný stožiar americká zástava. Po skončení tohto „úžasného“ gitarového sóla speváčka zrevala do mikrofónu, že „aj tak je Amerika najväčšia na svete“ ... Čo už k tomu dodať? Veľmi drasticky mi pripomenula, že aj toto je jedna zo stránok Ameriky. Našťastie sú aj iné a oveľa lepšie.
Úplne iný bol „opening act„ štvrtého a siedmeho novembra. Bola ním americká rocková skupina Daughtry so spevákom Chrisom Daughtrym. Totálne zaplnené hľadisko už počas ich vystúpenia v porovnaní s poloprázdnym z predchádzajúceho večera (samozrejme hovorím o hľadisku počas vystúpenia predskokanky) dávalo tušiť, že ide o niečo, čo v USA momentálne „fičí“ na plné obrátky.
Doughtry som už asi polroka poznala, celkom sa mi páčili, poznala som síce iba asi dve piesne ale zvlášť som ich nesledovala len som skrátka vedela, že sú a dobre sa počúvajú. Za zmienku stojí, že 29-ročný spevák skupiny Chris Daughtry (podobnosť čiste náhodná skupina Bon Jovi – spevák a frontman Jon Bon Jovi a skupina Daughtry – spevák a frontman Chris Daughtry) sa v roku 2006 zúčastnil súťaže American Idol a medzi posledných desať postúpil práve piesňou „Wanted Dead or Alive“ od Bon Jovi, pričom ho porota vychválila za prednes tejto piesne a všetci členovia poroty ho zhodne tipovali za finalistu súťaže.
Tak táto predkapela – to bolo iné cafe. Boli naozaj vynikajúci a pri interpretácii ich hitu č.1 Over you, sa hala dostala do skutočného varu. Odhrali a odspievali asi 10 piesní. Spevák viackrát počas ich vystúpenia vyjadril nahlas svoj obdiv k Bon Jovi slovami ako, že sú jeho vzorom a že mu je cťou robiť predskokana tejto kapele.
Inak Daughtry budú otvárať koncerty Bon Jovi aj počas celej americkej časti Bon Jovi Tour 2008 a uvažuje sa o tom, že by mali prísť s Bon Jovi aj na európsku časť Tour 2008. Určite veľmi dôstojná náhrada za Nickelback a dopriala by som Vám ich vidieť. Sú fakt dobrí.
A teraz už k hlavnej časti koncertu. Najskôr scéna. Mne osobne sa nápad s tým, že javisko je zariadené ako bar, páčil. Na oboch stranách boli dvere do baru, napravo bol stôl ku ktorému tesne pred príchodom členov kapely Bon Jovi zasadli iní hudobníci a spustili starú country pieseň tiež s názvom Lost Highway. Uprostred javiska bol starý jukebox, ktorý mal tiež svoje opodstatnenie – ale o tom neskôr.
Po úprave javiska po predskokanoch a preskúšaní hudobných nástrojov svetlá v hale zhasli a zostali svietiť iba barové svetlá na javisku. Ako prvý vychádzal po schodoch, ktoré boli situované asi v strede javiska Tico a obecenstvo ho z nadšením a jasotom privítalo. Po ňom postupne z toho istého miesta prichádzali nepriami členovia kapely a Hugh, ktorí postupne zaujali svoje pozície. Ako daľší sa v pravých dverách objavil Dave a svojím typickým kolísavým krokom prešiel ku klávesám. To už jasot a potlesk silnel zo všetkých strán. Potom reflektor ožiaril ľavé dvere baru a z nich vyšiel Richie. Za nadšených ovácií obecenstva sa pomaly presúval na svoje miesto, pričom svojími nám dobre známymi gestami stále zdravil rozjasaný dav.
Zvuk country kapely, ktorá hrala svoju Lost Highway postupne zanikal a naopak zvuk nástrojov kapely Bon Jovi silnel, melódia nadobúdala postupne rockový charakter a prechádzala do prvých tónov úvodnej piesne albumu Lost Highway. Na to sa osvietili ľavé dvere impovizovaného baru, kde sa črtala silueta muža s gitarou.
Zvuk nástrojov silnel, dvere sa rozleteli a za obrovského jasotu všetkých prítomných sa objavil Jon a kapela spustila svoju Lost Highway, ktorá v takomto podaní vyznela úplne vynikajúco. Počas všetkých troch dní nasledovali ako ďaľšie piesne You Give Love A Bad Name a Raise Your Hands, ktoré nikdy nesklamú a keď vidíte, ako sa kapela do toho vkladá, tak je to naozaj vždy veľký zážitok. Nasledovalo Jonove odpočítavanie rokov a samozrejme dobre známa Runaway.
Dúfam, že sa na mňa nebudete hnevať, keď nebudem hodnotiť každú pieseň osobitne. To ani nejde, pretože tak ako boli odohrané tieto koncerty - to bola úžasná sila, niečo neskutočné. Oni dali do každej piesne všetko, boli to výkony siahajúce až za hranicu možností – proste neuveriteľný zážitok, ktorý sa nedá popísať slovami pretože slová sú málo a nestačia. To treba zažiť.
Počas tých troch koncertov odohrala kapela zo starších albumov piesne Born To Be My Baby, Blood On Blood, The Radio Saved My Life Tonight, Just Older, Captain Crush & The Beauty Queen from Mars, Lay Your Hands On Me a Livin On A Prayer. Tak ako väčšinou, ani počas týchto troch večerov nechýbala Jonova výzva „Is there doctor somewhere?“ a nasledovala Bad Medicine ktorá prešla do cover verzie Shout. Z albumu Bounce zaspieval jeden večer Jon pieseň Right Side Of Wrong tak úžasne precítene, že ma „dostala“ na celej čiare.
Z albumu Have a Nice Day zazneli ešte vynikajúco podané piesne Have A Nice Day, ďalej Who Says You Can´t Go Home s povestným „all right“, ďalej Complicated, veľmi citlivo podaná Bells Of Freedom, Story Of My Life a jedna z mojich najobľúbenejších songov z tohto albumu Last Man Standing.
V priebehu koncertov – asi tak v polovici - prišiel zakaždým Jon za Richiem a pýtal si od neho „dime“ (to je 10 centová minca). Po krátkej diskusii, že na čo mu je dime a keď Jon nechcel prezradiť prečo ten dime tak veľmi potrebuje, mu ho Richie predsa len dal, na čo Jon podišiel k jukeboxu, hodil dime tam a už to fičalo - s úžasnou chuťou a vervou song It´s My Life. Tá pieseň naživo je vždy pre mňa super zážitok.
Nedá mi nezastaviť sa pri piesňach, ktoré odspieval Richie sólovo. Boli to piesne These Days a Stranger In This Town. Obe boli svojím spôsobom niečo iné, niečo tak zvláštne a takto som ich tam ďaleko v Newarku - v Prudential Center vnímala ja.
Každý večer uviedol Jon Richieho, že ide spievať Richie. Zakaždým sa zmienil o ich veľkom priateľstve, zaspomínal, že veľa toho spolu prežili – dobré aj zlé. Úvahy skončil vždy slovami Here you are – Mr. Richie Sambora, please ... Potom sa slova ujal Richie. Zmienil sa, že netreba veľa slov, všetci vieme aké sú these days, čo prinášajú a čím nedávno prešiel on sám ... Ale ako povedal, pre neho je najdôležitejšie, že všetci rozumieme o čom hovorí pretože cíti, že on je my a my sme on ... Hovoril to pomaly a s prestávkami ...
Ja som dosť tvrdá povaha, dosť znesiem a dosť som toho aj prežila, ale pri týchto slovách jednoducho nemohli zostať moje oči suché ... Tak, ako oči väčšiny tých 15.000 divákov ... Táto pieseň v jeho podaní, v danej situácii a na „Live“ koncerte vôbec nie je o kvalite podania - chcem tým povedať, že absolútne nie je dôležité ako je po speváckej stránke zvládnutá - táto pieseň je o ľudských kvalitách, hodnotách a charaktere celej skupiny Bon Jovi. Všetkým Vám prajem, aby ste to zažili. A Stranger in this Town – no tiež pojem a klobúk dolu.
Z nového albumu Lost Highway kapela vynikajúcim spôsobom zahrala a Jon bravúrne odspieval (okrem už spomínanej Lost Highway) songy I Love this Town, Last Night, (You wanna) Make a Memory, ďalej perfektne vymakanú We Got It Goin´On a Summertime. Jeden večer, keď Jon uvádzal pieseň Whole Lot of Leavin´ zaspomínal si na leto a pripomenul, že je tu chladná jeseň a akosi stále je lot of leavin´ov, čo nie je práve najlepšie. Tento večer spieval song v pomalšom tempe, ako ju poznáme z albumu a vyznela veľmi zaujímavo. Naozaj parádna verzia.
Posledný večer v encore som sa konečne dočkala aj Any Other Day – neuveriteľná sila ... V prídavkoch ďalej zazneli piesne I´m Sleep When I´m Dead, Keep The Faith, Wanted Dead Or Alive a Someday I ĺl Be Saturday Night.
Čo k tomu dodať? Boli to naozaj úžasné koncerty, ktoré mi dali ohromne veľa. Celá kapela hrala a spievala s nesmiernou chuťou. Bolo nad slnko jasné, ako ich to veľmi baví, akú ohromnú radosť majú z toho, že bavia masy, ako dávajú zo seba všetko - naozaj všetko čo v nich je.
Prvý večer jasne dominoval Jon a bol pánom večera, i keď sa v piesni Lay Your Hands On Me pomýlil. Tá chyba vyznela veľmi ľudsky a jeho prirodzené gestá bez komentáru dali jasne najavo, že ho to vôbec nevyviedlo z miery – naopak, dodalo mu to guráž a do zostávajúcej časti piesne sa vložil úplne na doraz a poriadne sa predvádzal.
Druhý deň to bol Richie, ktorý sa prekonával či už v gitarových sólach, alebo v rozdávaní sa. Tým nechcem povedať, že ostatní to nerobili, ale tento večer bol jednoducho Richieho večer. Ku koncu pri piesni Who Says a pri spoločnom šantení s Jonom a huslistkou stratil Richie tú krabičku od sluchátka, nemohol až tak spievať, ale robil show, na akú sa nezabúda. Bol plný energie a pôsobil presne tak, ako sa sám vyjadril k albumu Lost Highway - že našiel svoju cestu a znovu má radosť zo života – to sa nedalo nepostrehnúť.
Tretí večer bol podľa mňa zase čo do kvality spevu najlepší - Jonovi vychádzalo naozaj všetko excelentne. To, ako ťahal Memory, tak to bola naozaj paráda. Ešte by som sa chcela zmieniť o tom, že na encore si Jon vždy obliekol tričko s nápisom Daughtry a spieval v ňom. Mne to prišlo ako veľmi sympatické gesto. A ešte jeden postreh. Tentokrát Jon nešiel ani raz medzi divákov, celý čas bol na pódiu.
Na záver len toľko. Boli to úžasné tri večery, ktoré som prežila v Prudential Center a jednoducho nezabudnuteľné zážitky. Bon Jovi sú vo vynikajúcej forme a preto každému, kto má čo len najmenšiu možnosť ísť na ich koncert v rámci blížiaceho sa turné 2008 hovorím choďte. Práve oni sú tí ktorí nás, čo ich máme radi posilňujú, robia náš život krajším a dávajú strašne veľa. Toto som si uvedomila už dávno – pred viac ako dvadsiatimi rokmi a platí to stále. Bon Jovi – táto skvelá partia chlapcov z New Jersey určite za to stojí.
Eva Pačesová