recenze
Finále evropské Tour 2008: 2x Londýn (23.7.2008)
Dnešní novinkový článek přináší ohlednutím za posledními dvěma koncerty evropské části Lost Highway Tour, tedy na dva koncerty v Twickenham Stadium, tedy v Londýně, Anglii. Koncerty se konaly ve dnech 27.6.2008 a 28.6.2008 a přinesly výborné setlisty. Více už ale v níže uvedené recenzi od naší Evi. Přeji příjemné počtení a pokoukání.
Doposiaľ to vždy vyšlo tak, že každá moja návšteva Londýna vždy úzko súvisela s Bon Jovi. Nebolo to inak ani tentokrát a do Londýna sme odleteli aj s Richienkou na posledné dva európske koncerty tejto skupiny v rámci Lost Highway Tour. Tohto roku si usporiadatelia ako miesto konania koncertov vybrali rugbyový štadión na predmestí Londýna Twickenham Stadium ktorého kapacita je 70.000 divákov, avšak pre koncert sa táto kapacita obmedzila na 60.000 divákov. Je to naozaj impozantný športový stánok a nachádza sa v pomerne tesnej blízkosti najväčšieho londýnskeho letiska Heathrow.
Do Londýna sme prileteli niekedy v piatok doobeda, rýchlo sme sa ubytovali a vyrazili na koncert. Mali sme lístky do Golden Circle, ale pokiaľ sme chceli „chytiť“ miesta pod pódiom, museli sme tam byť v čase, keď sa brány štadióna otvárali asi štyri hodiny pred začatím koncertu Bon Jovi. A tak sme už o pol piatej sedeli na ploche pred pódiom a krátili si čas ako sa dalo. Spoločnosť nám robila sympatická skupina fanúšikov zo Španielska a to viete, okrem hudby sa naša konverzácia zákonite dotkla aj práve prebiehajúcich ME vo futbale, pričom už postup do finále považovali španielski Bon Jovi-Fans za ohromný úspech.
Program začal krátko pred 18-tou hodinou vystúpením skupín Stuart Mac a Biffy Clyro z Glasgowa, kde sa u prvej menovanej obecenstvo celkom „chytalo“, ale u druhej už bolo evidentné, ako sú diváci „ nažhavení“ na Bon Jovi, keď pri ohlásení frontmana skupiny že idú zaspievať posledný song - štadión priam zaburácal.
Samotný koncert začali Bon Jovi presne o pol deviatej svojou hymnou Livin On A Prayer a hneď v úvode bolo jasné, že chlapci sú vo výbornej nálade, čo sľubovalo zase super zážitok. Nasledovali skvele podané songy You Give Love A Bad Name, Lost Highway, Born To Be My Baby a Captain Crash And The Beauty Queen From Mars.
Počas týchto piesní snáď nikomu z prítomných divákov neušlo že „shovmanom“ dnešného večera bude Dave Bryan. Naozaj som ho ešte nikdy nevidela tak perfektne sa predvádzať.
Ďalej to bola opäť výborne zaspievaná Runaway a po nej I´ll Sleep When I´m Dead s vynikajúco predvedenou cover Twist And Shout a Jaggerovou Start Me Up, v ktorej Jon naozaj verne imitoval pohybovú techniku tohto frontmana Rolling Stones. Nasledovala Blaze Of Glory, ktorú by som mohla počúvať stále a ktorá mi nikdy nezovšednie – ako snáď všetky piesne Bon Jovi a po nej Whole Lot Of Leavin.
Ale čo prišlo potom to bol naozaj super bonbónik. Prekrásne podaný song Diamond Ring.
To je fakt ťažko popísať čo v nej predviedli Jon s Richiem. To neboli len excelentne zvládnuté vokály a nástroje – to bolo niečo, čo sa vrývalo hlboko priamo do srdca. Naozaj úžasné.
Hneď na to zazneli prvé tóny Always, ktorá len potvrdila v akej fantastickej „ hlasovej“ forme je Jon. Doslova sa s touto baladou „pohral“. S prirodzenou ľahkosťou odspieval všetky výšky, skrátka takto skvele som ho naživo Always zaspievať ešte nepočula. Nasledovala In These Arms ale to už sme boli na pódiu na Richieho a Davovej strane. Bol to naozaj zážitok vidieť z jedného – dvoch metrov, ako sa títo dvaja v hraní a spievaní neskutočne vyžívajú a ako ich to nesmierne baví. Počas tejto piesne prišiel na našu stranu aj Jon a podávajúc ruku odspieval pri nás celý refrén.
Nasledovali „bombové“ We Got It Going On a It´s My Life, ktorú kapela ani na jednom z koncertov Lost Higway doposiaľ nevynechala.
Jon následne ohlásil, že ďaľšiu pieseň bude spievať Richie a to bol čas pre I´ll Be There For You.
Ako inak – super. Už počas jej posledných tónov tejto piesne svetlá postupne zhasínali kým štadión stále aplaudoval. Richie prešiel od mikrofónu späť na svoje miesto a potom zazneli prvé tóny „piesne piesní“ - Dry County. Neverila som vlastným ušiam, že po Brusseli mám opäť možnosť znova počuť tento absolútne najväčší Bon Jovi „klenot“. A stalo sa! Jon zaspieval song opäť fantasticky precítene - snáď ešte emotívnejšie, pričom počas jedného refrénu jeho polovicu odspieval na kolenách. Darmo, je to aj pán herec. A Richieho gitarové sólo, tak to fakt nejde slovami vyjadriť. Určite nemusím zdôrazniť, že počas celých tých skoro desať minút mi behali zimomriavky po chrbte, sem-tam vypadla aj nejaká tá slzička a naozaj som občas „zabudla“ aj dýchať...
Čo sa počas tejto piesne dialo na štadióne nepotrebuje komentár je to zrejmé z tohto videa.
Po tomto – podľa môjho názoru určite najsilnejšom zážitku večera naskočili na plátna smajlíci a kapela spustila Have A Nice Day. Ja len pripomeniem to, čo väčšina z Vás vie, že táto pieseň je reakciou na posledne prehraté voľby demokratov, kde sa do predvolebnej kampane zapojili aj Bon Jovi. A ako na tú „prehru“ reaguje ešte aj dnes na pódiu Richie? Prosím...
Potom nasledovala Keep The Faith a ďaľšou piesňou z albumu Have A Nice Day bola Who Says You Can´t Go Home, po ktorej prišla Bad Medicine s Jonovou „atletickou“ vložkou a cover Shout. V tejto súvislosti ma napadol jeden nadpis komentára k vystúpeniu skupiny Bon Jovi v jedných nemeckých novinách „Rocková hudba ako výkonnostný šport“ čím novinár komentoval športové výkony Jona a asi väčšina z nás sa celkom s týmto názorom stotožňuje.
Ako ďaľšie nám Bon Jovi naservírovali dva prídavky, ktoré ma osobne vždy naplno chytia. Tým prvým bola Cohenova Hallelujah a po nej skvelá Wanted Dead Or Alive.
Štadión si pýtal ďaľšie prídavky, avšak Jon ukončil koncert slovami „Good Night and See you tomorow!“ a nám už nič iné nezostávalo, len v super nálade opustiť štadión a tešiť sa z toho, že o necelých 24 hodín tam budeme znova.
V sobotu - na záverečný koncert európskej časti Lost Highway Tour sme prišli na štadión niečo pred šiestou hodinou. Tentokrát sme mali lístky na sedenie, takže „bitka o dobrý post“ odpadla. Svoje vystúpenie práve končila skupina Ivyrise a nastúpila známa britská skupina Feeling. Ak by som mala zhodnotiť „opening acts“, ktoré som v rámci Tour 2007-2008 videla, určite sa mi najviac páčili Daugtry a po nich to boli predskokani z Dublinu Razorlight a Kidrock a nepochybne fínska rocková kapela Sunrise Avenue, ktorú som mala možnosť vidieť v rakúskom Magna Racino.
Bon Jovi nastúpili na pódium niekoľko minút po ôsmej hodine výborne predvedenou cover Rockin´All Over The World.
Opäť nálada na pódiu vynikajúca a už úvod naznačil, že európsku časť Tour Lost Highway sa chlapci chystajú ukončiť ako sa patrí. Nasledovala Lost Highway, po nej Born To Be My Baby, You Give Love A Bad Name, Summertime – ktorá naplno zabodovala u publika a Captain Crash And The Beauty Queen From Mars. Po týchto songoch prišla na rad znova super podanáI´ll Sleep When I´m Dead s cover Mercy a Jumping Jack Flash, čo Britov priviedlo riadne do varu.
Všetci členovia kapely sa fantasticky bavili pričom ale odvádzali perfektnú „prácu“. Už v týchto piesňach bolo jasné, že Jonovi to zase úžasne „spieva“. Pri prvých tónoch piesne Blood Money štadión najprv zmĺkol a potom doslova vybuchol nadšením ktoré sa stupňovalo.
Jon odspieval tento song naozaj bravúrne a to sa nezažije hocikedy. My s Richienkou sme len tajne dúfali, že snáď aj Richie zaspieva niečo zo svojich „sóloviek“, (že mu to Frontman dovolí) ale zostalo len pri zbožnom želaní. Snáď nabudúce, uvidíme... V nasledujúcich piesňach Blaze of Glory, Any Other Day a In These Arms si Jon fakt robil s hlasom čo chcel.
Skrátka bol vynikajúco hlasove disponovaný. V piesňach We Got It Goin´on a It´s My Life sa celá kapela dokonale „vyšantila“ a Jon predviedol opäť svoje typické gymnastické kúsky. Nasledovala Keep The Faith po ktorej tak ako predchádzajúci večer nastúpil Richie a ten znova zasieval I´ll Be There For You tak, ako sme u neho zvyknutí.
Keď sa Jon vrátil na pódium, väčšina publika čakala čím nás tentokrát kapela prekvapí. Síce prekvapili, ale tým, že spustili „len“ Have A Nice Day. No potom prišiel naozaj „bonbónik“ - I Believe. No paráda, vynikajúco podaná pieseň, kde som opäť sem-tam zabudla dýchať.
Nasledovala Who Says You Can´t Go Home, kde si dokonale „ zašantili“ Lorenza a Richie.
Bad Medicine a cover Shout opäť potvrdili Jonovu super“ kondičku“, ale aj spevácke danosti.
I keď počas celého koncertu štadión burácal, pri Livin On A Prayer boli určite dobre „preverené“ aj tie najsilnejšie základy štadióna. Ako prvý prídavok zaznela balada Always, ktorú spolu s Jonom odspieval celý štadión ale v ktorej predsa len bolo sem tam badateľné, že Jon sa v predchádzajúcich piesňach načisto odovzdal. On zaspieval aj túto pieseň výborne, len sa potreboval častejšie nadychovať. Nasledovala Wanted Dead Or Alive, ktorá ma vždy naplno chytí, pretože pre mňa je to pieseň o dokonalom a úžasnom priateľstve nielen tých dvoch interpetov čo ju spievajú, ale aj celej partie Bon Jovi.
Someday I´ll Be Saturday Night - ako inak – vynikajúco a keď pri ďaľšom prídavku I Love This Town išlo video z Londýna – nadšený dav spieval o dušu tento song, po ktorom sa kapela už naozaj chcela rozlúčiť. Lenže publikum sa nedalo a vyžiadalo si svojich miláčkov späť. A tí – značne unavení z vynikajúco odvedenej práce pridali Twist and Shout.
Ak by som mala tieto dva koncerty zhodnotiť tak musím povedať, že boli perfektným a veľmi dôstojným zakončením európskej časti Lost Highway Tour. Ja osobne som bola aj naozaj príjemne prekvapená publikom, ktoré dávalo najavo svoje sympatie, bavilo sa naozaj výborne a to som od Angličanov až v takej miere tak nečakala. Môj kompliment.
Tour Lost Highway je za nami. Pre mňa to boli fantasticky strávené a vydarené dni dovolenky. Určite je toho veľa na čo budem spomínať a preto prajem kapele zaslúžený oddych (ale zase nie príliš dlho!!!) a tešme sa všetci na nové projekty, ktoré nám naši obľúbenci určite ponúknu a ďaľšie Tour, keď znova zavítajú do Európy.
Ako sa Bon Jovi lúčili s Európou a Twickenhamom zaznamenala Richienka na nasledujúcich videozáberoch.
Ešte úplne nakoniec sa chcem poďakovať Richienke že obohatila túto recenziu o ňou natočené videá a samozrejme Davidovi, ktorý mojej recenzii vždy dodá ten potrebný konečný vzhľad.
Eva Pačesová