recenze
Bon Jovi naživo: Wichita 2010 (7.4.2010)
Dnešní novinkový článek je ohlédnutím za nedávným koncertem ve Wichitě (Kansas, USA), který se odehrál 11. března 2010 v rámci americké části turné k nové desce The Circle. Jelikož turné po Evropě je v plánu až další rok, berte tuto recenzi jako malou ochutnávku formy, kterou skupina Bon Jovi nyní má. Evce tímto děkuji za sepsání a zaslání textu a autorských fotografií. A nyní již předávám své virtuální slovo Evce :-)
This ain´t a review for the pessimistic critics
No written prayer for the faith-departed
I was there (in Wichita) just one face in crowd
You´re gonna read my lines
When I writte it straight
Because... they are simply a part of my life ...
It´s my life
Ako v poslednej dobe každý rok, tak aj tento ma moje pracovné povinnosti začiatkom marca nasmerovali do USA - a keď Bon Jovi oznámili, že sa opäť vydajú na svetové turné a že začnú sériou koncertov v Spojených štátoch tak mi bolo jasné, že pracovné povinnosti spojím z dovolenkou, aby som znova mohla moja vidieť svoju obľúbenú skupinu. Po upresnení termínov koncertov v rámci prvej časti „The Circle Tour 2010/2011“, som už len hľadala také miesto konania koncertu ktoré nebude až tak ďaleko od miesta, kde budem pracovne a kam sa bez problémov budem môcť dostať. Po zvážení všetkých týchto hľadísk mi ako najvýhodnejšie prišlo mesto Wichita v štáte Kansas.
Do Wichity som priletela deň pred koncertom a z okna mojej hotelovej izby som mala priamy výhľad na Intrust Bank Arénu, kde sa mal koncert konať. Na čelnej strane arény bežalo stále video, ktoré oznamovalo, že 11.3.2010 tu budú koncertovať Bon Jovi.
Wichita je typické americké mesto, kde ihneď človek postrehne, že podstatná časť obyvateľstva sa tu živí rančérstvom. Chov koní a dobytka je tu dominantný a všetko čo s tým súvisí dávno prerástlo do ohromného priemyselného kolosu. Hlavné ulice mesta a samotný dowtown je plný sôch koní, kráv, cowboyov a všetkého, čo s týmto spôsobom života súvisí.. Veľká väčšina mužov – vrátane taxikárov nosí na hlave neodmysliteľný klobúk „Stetson“, jeansy s opaskom a veľkou striebornou prackou značky „Montana“ sú samozrejmosťou tak ako pravé čižmy „Justin, aleboTony Lama“. Avšak ľudia sú tu nekomplikovaní - nesmierne milí, ochotní, pripravení pomôcť a poradiť.
Ako som už spomenula, hala kde sa konal koncert bola iba cez cestu, takže som mala prehľad o dianí pred ňou a keď sa tam už začali schádzať ľudia, tak som sa na koncert vybrala aj ja. Pred koncertom som sa stretla s niektorými mojími známymi z Backstage-JBJ, porozprávali sme sa čo nové – porobila som si pár fotiek a presunula sa do haly. Keďže do začatia koncertu zostávala nejaká polhodinka, nevydržala som len tak sedieť, prešla som sa po hale a „mapovala“ jednotlivé miesta v hľadisku (tribúny, floor) odkiaľ je najlepší pohľad na stage.
Táto hala má kapacitu 15 000 divákov, je skutočne pekne vybavená a moderná.
Koncert otvárala kapela Dashboard Confessional, ktorej hudba patrí k alternalívnemu rocku. Publikum piesne poznalo, celkom sa bavilo a asi po piatich odspievaných piesňach hodil frontman skupiny do publika otázku či chcú, aby zahrali aj „ten pravý rock“. Hala zaburácala a skupina spustila pieseň od Bryana Adamsa – Summer of 69 (na Bryana nemali, ale celkom dobrá verzia). Obecenstvo, akoby dostalo injekciu, naozaj ožilo a spievalo s kapelou, čo bolo neklamným dôkazom toho, že ľudia chcú počuť rock, á la Bon Jovi . Kapela potom pridala ešte dve piesne, rozlúčila sa a popriala dobrú zábavu s Bon Jovi.
Kým ale začnem popisovať samotný koncert chcela by som upozorniť, že už to nebude podrobný popis pódia a ani snaha o zhodnotenie jednotlivých songov. Vedie ma k tomu ten fakt, že (chvalabohu) aj v tejto oblasti ide technika míľovými krokmi dopredu a sú tu iné možnosti posudzovania a vytvárania si názorov a hlavne vlastných. K týmto informáciám sa veľmi ľahko dostávame vďaka Tebe Dave, že vedieš túto skvelú webovú stránku a nájdeme všetko na jednom mieste, ako aj vďaka Vám Johny, Larius, Jirka, Tornado Man, Koby, Olda - čo do rubriky youtube tiež aktívne prispievate a veľmi promptne zaraďujete odkazy na nové záznamy piesní z koncertov, čím nám umožňujete bez námahy iba jedným kliknutím byť okamžite v „obraze“ a vytvoriť si vlastný názor na odohratý song. Iste – stane sa, že v niektorých prípadoch youtube záznamy nie úplne verne vystihujú live prevedenia (záleží od kvality záznamu a tiež od miesta kde je to snímané). Z mojej strany to budú hodnotenia a pocity ako som to v skutočnosti vnímala ja.
Samotný koncert BonJovi začal presne o 20,45. Intro ktoré všetci už veľmi dobre poznáte je bez nadsádzky naživo jednoducho úžasné. Fakt, super trieda! Perfertné obrazovky zostavené a umiestnené tak, že aj „ tiny girls“ majú možnosť v plnej paráde vidieť, čo sa na stage odohráva. Myslím, že ešte ani jeden začiatok koncertu (teda z tých, čo som mala možnosť vidieť naživo) nebol takto dokonale pripravený. A skutočne oceňujem, že kritiky na Lost Highway stage týkajúce sa príliš nízko umiestnených obrazoviek padli na úrodnú pôdu a bola urobená dokonalá korekcia tohto nedostatku. Je faktom, že pre tých, čo sú priamo v „pite“ je sledovanie „intra“ priakticky nemožné pretože tie veľké obrazovky, na ktorých sa tunel objaví – sú vlastne za týmito divákmi resp. priamo nad ich hlavami. Ale oni zase vidia aj v tej tme, ako členovia kapely na pódium prichádzajú. V záverečnej fáze sa pódium rozžiarilo ohromným množstvom svetiel a vysmiati chlapci nadšene pozdravovali publikum.
Nedá mi nepovedať, že ma príjemne prekvapilo, ako výborne všetci členovia kapely vyzerali. Prvé čo mi udrelo do očí bolo, že Richie a Dave sa zbavili tých síce miernych, ale už jasne sa črtajúcich „pivných svalov“ a veľmi im to pristane. Tico asi tiež počas „prestávky“ poriadne cvičil, a vyzerá super. No a Jon – ten je stále rovnaký.
Úvodná skladba Blood On Blood bola plná ohromnej energie, vynikajúcej nálady všetkých členov kapely a je len samozrejmé, že všetko čo mohlo - bolo na nohách a v hale nebolo snáď človeka, čo by nespieval, netancoval alebo aspoň nekričal. Naozaj strhujúca atmosféra a ja som sa sama seba pýtala, či je vôbec možné v takomto vysokom nasadení vydržať do konca. Či to vôbec tí ľudia a tá hala vydržia...
Po prvej piesni Jon pozdravil Wichitu a prítomných divákov, prehodil pár „tých svojich“ viet a príhovor ukončil v tom zmysle, že nebude strácať čas rozprávaním, pretože diváci ho platia za spievanie: Nasledovali výborne zahraté a zaspievané piesne We Weren´t Born To Follow a You Give Love A Bad Name. Jon ale „nedodržal“ slovo, znova rozprával, zmienil sa že je rád že je tu, poobzeral sa dookola a znova zdôraznil, že neprišiel „kecať“ ale že druhá vec, za čo sme zaplatili a čo sa od neho očakáva je, aby „krútil zadkom“. Potom sa slovami preniesol do čias ešte pred Slippery When Wet a my sme už tušili, že nás čaká nejaká „rarita“ a kapela spustila „Only Lonely“ (no pre mňa jedna z „naj...“ raritiek). Ako bola pieseň podaná a ako ju Jon odspieval je zrejmé z oficiálneho videa, ktoré natočil Tony Bongiovi.. Mňa teda poriadne chytila. Nasledovali Born To Be My Baby, Whole Lot Of Leavin´ - ktorú obecenstvo a kansaskí kovboji prijali s obrovským nadšením, potom Lost Highway a dve piesne z nového alba „The Circle“ When We Were Beautiful a Superman Tonight. Obe skutočná lahôdka.
Ďalej to boli už známe stopercentne a do posledného detailu vymakané We Got It Goin´On, Bad Medicine s Palmersovou „Bad Case Of Loving You –Doctor,Doctor“. Jon prebehol dozadu, kde sa zdvihlo pódium a tam behal, skákal no predvádzal sa ako to on vie. Zo zdvihnutého pódia sa urobili schody, Jon po nich zoskakoval, vystrájal a samozrejme spieval.
Malá poznámka na adresu tých, ktorí diskutovali na webe, že Jon sa na tomto turné „ledva hýbe“. Tak to teda vôbec nie je pravda, je v super kondičke a stíha všetko behá skáče spieva, smeje sa, komunikuje s kapelou a je stále v kontakte s publikom. V ničom nezaostáva za športovými výkonmi z minulých rokov.
Nasledovala výborne podaná It´s My Life s predohrou ako v Prudential Centre, kde si Jon pýta „dime“ do jukeboxu, ale tentokrát „žobral“ u Dava a Bobbyho. Po odspievaní It´s My Life Jon odovzdal mikrofón Richiemu a oznámil, že to bude Homeboud Train v Richieho podaní. Tak toto bolo niečo úžasné – najmä tie sóla a časť keď Richie prišiel k Davovi, to bol taký rockový „ošiaľ“, čo len tak hneď nevidieť. Obaja hrali tak oduševnene a s takou radosťou, že mne to prišlo akoby si povedali: „Hej, nie je tu Jon – teraz chytro ukážme čo všetko je v nás“ :-) , nech ľúdia počujú a vidia že nie sme žiadne béčka“. Hala fakt v dobrom slova zmysle šalela.
Po tejto rockovej bombe nasledoval opäť Jon – prezlečený a na vonkajšom „pite“ s piesňou Make A Memory. Bola zaspievaná krásne s výborne natiahnutým „Memory“ za čo ho publikum odmenilo búrlivými ováciami. Jon ostal stáť na „pite“ kam postupne poprichádzali ostatní členovia kapely aby akusticky zahrali a zaspievali Something For The Pain a Someday I´ll Be Saturday Night. Krásne verzie, krásne zaspievané, krásne zahraté. Dave vymenil klávesy za harmoniku a Tico si „obstaral“ bicie z materiálu, ktorý mal po ruke. Potom – podávajúc ruky a rozdávajúc úsmevy sa kapela vrátila na pódium.
Nasledovala ďalšia premiéra piesne z albumu The Circle – Bullet (mne bolo tak trochu ľúto Petík, že tiež nie si tam...) Btw. Bullet mi znela v ušiach aj o pár dní neskôr – v New York City, keď som stála pri dome a pri pamätníku Jona Lennona... ale o tom neskôr v recenzii na musical Davida Bryana: Memphis, ktorý som tam mala možnosť vidieť.
Work For The Working Man – táto pieseň na živo má obrovskú vypovedaciu schopnosť, silu a slová piesne mi práve v živom podaní pripadali drasticky tvrdé ale žiaľ pravdivé. Potom prišlo niečo pre kansaských rančerov – ale aj pre nás, ktorým to „country ladenie“ v pár Bon Jovi songoch nevadí a nerobia z toho „tragédiu“ – Who Says You Can´t Go Home. Kapela si pieseň úžívala a plnými dúškami rozdávala radosť a dobrú náladu prítomným divákom.
Šiesta pieseň z albumu The Circle - Love´s the Only Rule bola záverečnou piesňou oficiálnej časti koncertu a po nej nasledovala už známa prídavková trojica piesní Runaway, Wanted Dead Or Alive a Living On A Prayer. Čo iné povedať ako SUPER...
Bol to zase jeden z vynikajúcich koncertov Bon Jovi. Chlapci mi pripadali oddýchnutí, hrali s úžasným nasadením, viditeľne ich to naozaj bavilo a odviedli prvotriedny výkon. Jonovi to spievalo výborne a ja verím, že to bude tak aj v Európe. Intro úžasné, scéna super, obrazovky, ktoré sa v momente vedia „premeniť na stovky malých sú prefektne prepracované do najmenších detailov. Videá, ktoré zabezpečuje 60 kamier a ktorým vládne Tony Bongiovi tiež extratrieda. Pit je výborná vec, má svoj účel a je náležite využitý.
A ešte jedna poznámka: Nechcem, aby som bola zle pochopená, ale musím to napísať. Viackrát sa na webe písalo o americkom publiku. Ja teda fakt neviem odkiaľ tie názory pochádzajú (i keď podľa záberov z koncertu v Honolulu mi to publikum pripadalo naozaj nejaké prispaté), ale ak mám zhodnotiť tých sedem koncertov na ktorých som v USA bola – nemôžem súhlasiť s tým, že to publikum je horšie ako európske. Nie je to pravda – je také ako u nás. Aj v USA aj v Európe som vždy zažila super publikum, ľudia boli na nohách, tlieskali, kričali, tancovali, spievali, bavili sa skrátka ako tu. Žiadny rozdiel.
Úplne nakoniec chcem povedať všetkým tým, čo sa chystáte na koncerty v rámci The Circle Tour do Madridu, DenHaagu, Paríža či Londýna, že sa naozaj máte na čo tešiť. Na základe skúsenosti z Wichity som presvedčená, že určite zase strávite krásne hodiny a nezabudnuteľné chvíle so svojou obľúbenou kapelou a verte mi – budú stáť za to.
Dave, ďakujem za pomoc.
Eva Pačesová