recenze
Bon Jovi naživo: Chicago 2008 (20.3.2008)
V rámci Lost Highway Tour 2008 po USA byla naplánována a odehrána trojice koncertů v Chicagu. Dvou koncertů odehraných 24.2.2008 a 26.2.2008 se zúčastnila i Evka z našeho česko-slovenského fanklubu kapely Bon Jovi. Postřehy a vzpomínky z těchto dvou koncertů naleznete v níže uvedených řádcích. Předávám ji tedy nyní své virtuální slovo a přeju příjemné čtení doprovázené autorskými fotografiemi :-)
Mám rada „crossroads...". Nemyslím tým len jeden z mojich naobľúbenejších albumov Bon Jovi CROSS ROAD, ale doslova križovatky - a to najmä také, kde sa pracovné povinnosti „križujú“ s možnosťou opäť vidieť koncert mojej najobľúbenejšej skupiny. Toto sa mi stalo na začiatku tohto roka a tak na mojej ceste do San Francisca som to zobrala cez Chicago kde som opäť mala možnosť dvakrát vidieť Bon Jovi na ich Lost Highway Tour. Koncerty sa konali opäť v hokejovej hale NHL - teamu Chicago Blackhawks s názvom United Center, ktorá má kapacitu 23.000 divákov. A tak som sa tešila, že opäť uvidím mojich obľúbencov a bola som naozaj zvedavá, aké to vlastne bude. Už na niektorých záznamoch z januára, ktoré sa objavili na youtube som postrehla, že barová scéna sa zmenila, že pódium je iné. Po príchode do haly som si teda hneď všimla, že žiadny bar, normálna scéna, jedno veľké plátno a štyri menšie.
Úvod patril – ako bude aj počas celej časti americkej Tour 2008 skupine Daughtry s frontmanom Chrisom Daughtrym. Nedá mi neporovnávať. Oproti koncertom v novembri minulého roka v Prudential Center bolo evidentné, že Daughtry si medzičasom získali svojich fanúšikov, majú už aj svoj Fan Club a v hľadisku sa objavilo aj množstvo bannerov s názvom tejto skupiny. Tí, ktorí čítali moju recenziu z Newarku vedia, že Daughtry si ma získali a že sú podľa môjho názoru naozaj výborní. Bolo zaujímavé vidieť ich zmenu. Táto zmena nebola vo výkone skupiny po hudobnej stránke – ten bol rovnako vynikajúci už aj v Pru Center – ale v takej nejakej väčšej suverenite, sebavedomí a väčšej odviazanosti, čo hrá určite v prospech tejto skupiny.
Presne o pol deviatej nastúpili Bon Jovi. V hale bola úplná tma a na plátnach sa najprv objavili bijúce srdiečka, svetlá sa postupne rozsväcovali a na pódium nastupovali najprv Lorenza, Bobby a po nich jednotliví členovia kapely Hugh, Tico, David a Richie, pričom hala stále viac burácala a postupne sa menila na neuveriteľne vriaci kotol. Potom na jednom z plátien srdiečko zmizlo a objavil sa na ňom Jon ako opúšťa šatňu, pričom ho kamera sledovala až do jeho príchodu na pódium (obdobne ako v 02 v Londýne na Promo koncerte v júni 2007) a Bon Jovi už v kompletnej zostave spustili song Lost Highway. Tentokrát ale priam v pekelnom tempe a hneď na to You Give Love A Bad Name, za ktorou nasledovala Raise Your Hands a po nej Runaway. Všetky tieto piesne boli odohrané v neuveriteľne vysokom tempe, ako som ich ešte nepočula.
Po týchto songoch nasledovali: Bounce, I´ll Sleep When I´m Dead a Captain Crash And The Beauty Queen From Mars. Až po tejto piesni sa konečne na chvíľku zastavili a na pódiu sa objavila dievčina s veľkým papierom v ruke. Jej príchod okomentoval Jon približne týmito slovami : „Pomerne často si robíme (resp. necháme urobiť) prieskum, čo by naši fans chceli na live koncerte počuť. Jedna z Vašich požiadaviek bola aj Misunderstood... Povedal som si OK prečo nie, ale potom som dočerta zistil, že ja už neviem slová, takže táto dievčina mi takto pomôže“. A odznela veľmi pekne podaná Misunderstood. Po nej nasledovali tiež v pomalšom tempe zaspievané piesne In These Arms, Whole Lot Of Leavin´, ale tie, ktoré nasledovali potom – Born To Be My Baby, We Got It Goin´ On, It´s My Life a Bad Medicine s medley Shout - boli predvedené opäť v tom úžasne rýchlom rytme. Zahrané a zaspievané naozaj výborne. A ako už býva zvykom, po týchto namakaných a vynikajúco odspievaných songoch, pri ktorých Jon nezostal ani na sekundu v kľude a podal (ako vždy) doslova super športový výkon, nasledoval Richie so svojou Stranger In This Town, ktorá fakt nemala chybu a bola zaspievaná tak, ako to len Richie vie. Po Stranger zostala v hale úplná tma a kapela spustila prvé tóny songu (You Want) To Make A Memory. Reflektor „objavil“ Jona – tentokrát medzi divákmi, kde naozaj precítene ale aj s určitou dávkou hereckého umenia odznela táto pieseň. Kým sa Jon naozaj vyžíval v MAM, Richie sa z pódia presunul k Jonovi aby spolu zasievali I ĺl Be There For You.
Ako tretia pieseň medzi divákmi odznela Till We Ain´t Strangers Anymore, počas ktorej sa Jon pomalým krokom dostával z hľadiska späť na pódium, aby spolu všetci odohrali ďaľšie dve výborne podané piesne z albumu Have A Nice Day a to: Who Says You Can´t Go Home a Have A Nice Day. Ešte pred piesňou Have A Nice Day Jon pripomenul, že pieseň je vlastne odpoveďou na prehratú volebnú kampaň demokratov pred štyrmi rokmi a neodpustil si zdôrazniť, že on sám a vlastne všetci oni sú demokrati a že aj Ticova mamka je v tejto oblasti veľmi angažovaná. Vyslovil presvedčenie, že tentokrát v prezidentských voľbách demokrati určite zvíťazia. Po Jonovej „volebnej kampani“ nasledovala Keep The Faith a mne došlo, že zaradenie tejto piesne práve po angažovanej Have A Nice Day malo svoje hlboké opodstatnenie a dávalo plný zmysel. Pri piesni, ktorá nasledovala sa Jon zahral na „ big kapelmajstra“ z publika si urobil svoj zbor a začal usmerňovať ďalší priebeh koncertu slovami: „.... She says: We ´ve got to hold on to what we´ve got“ a ďalej už asi nemusím. Určite viete, čo nasledovalo. Po odspievaní celej časti refrénu divákmi sa pridala kapela a spustili na plné pecky Livin On A Prayer ako poslednú pieseň a koncert ukončili.
Obecenstvo samozrejme zotrvalo na svojich miestach, aby po chvíľke mohlo znova kapelu privítať. Táto pridala najskôr Someday I´ ll Be Saturday Night, potom Wanted Dead Or Alive a nakoniec I Love This Town. Počas tejto piesne sa na všetkých obrazovkách objavili zábery najskôr z miest štátu New Jersey a potom z miest, kde už prebehli koncerty a určite si viete predstaviť, čo sa dialo v hľadisku, keď sa objavilo United Center a mesto Chicago. Toľko k prvému koncertu.
Druhý večer začal podobne ako prvý, pričom po prvých troch piesňach – Lost Highway, You Give Love A Bad Name a Raise Your Hands nasledovala Everyday, po nej I´d Die For You a Just Older. Všetky tieto songy boli vynikajúco podané a kapela bola v úžasnej nálade, čo sa nedalo prehliadnuť. Nasledovala I Love This Town a I´ll Sleep When I´m Dead, potom Jumpin´Jack Flash a naozaj krásne podaná Wild Is The Wind, ktorú prijalo obecenstvo s veľkým jasotom a nadšením. Po nej sme si vypočuli opäť voľnejšie zaspievanú Whole Lot Of Leavin´ a ako ďaľšiu Born To Be My Baby, ktorú si Jon a Richie fakt na plné pecky užívali. No a po nej sa mi splnilo ďaľšie moje prianie (ak to bude ďalej takto vychádzať, možno sa dočkám ... nie neprezradím, ale Vy asi tušíte...). K o n e č n e (!) som počula live v podaní Bon Jovi song Knockin´On The Heaven´s Door. Nasadenie, s akým Jon podal túto pieseň len potvrdilo, že dnes je opäť v excelentnej forme. Mne sa vôbec verzia tejto piesne od Bon Jovi páči najviac, myslím teda že song, ako ho podávajú oni v kontexte s textom vyznieva pre mňa najpresvedčivejšie. Verzia Boba Dylana (pokiaľ viem, pieseň napísal svojmu priateľovi, keď mu zomrela manželka) je typicky „dylanovská“ a to je predsa len iný štýl. Podanie Axla Rosa mi pripadá trošku preexponované – čo je ale pre Axla typické, no pri tom všetkom považujem všetky tri verzie za veľmi vydarené.
Po tejto piesni nasledovala Blaze of Glory, kde sa z čista jasna objavil Chris Daughtry a pridal sa k Jonovi. Tak to bol naozaj jedinečný zážitok! Úžasne im obom sadli hlasy a boli v tejto piesni fakt excelentní, čo fanúšikovia náležite ocenili obrovskými ováciami. Potom nasledovala riadna pecka - We Got It Goin´On. Tu by som sa chcela zmieniť, že pri tejto piesni sa za kapelou časť javiska zdvihne, vytvorí sa taká šikmá plocha, po ktorej Jon behá, skáče predvádza svoje „gymnastické kúsky“ a samozrejme spieva. Je to naozaj veľmi pôsobivé. Show pokračovala ďaľšími bombami It´s My Life a Bad Medicine. Ja som mala to šťastie, že počas týchto piesní som bola priamo na javisku a mala som možnosť úplne zblízka vidieť čo za „cvičenie“ Jon absolvuje. Naozaj neuveriteľné. Potom úplne do nitky prepotený Jon prenechal javisko Richiemu, aby zaspieval These Days. Richie sa opäť poďakoval fans tentokrát týmito slovami “Boli ste to Vy, čo ste ma v mojich najťažších chvíľach podržali. Samozrejme aj kapela, aj moja mama a rodina, ale Vy. Veľmi Vám za to ďakujem“ a zaspieval svoju verziu These Days.
Znova, tak ako pred dvoma dňami, sa už prezlečený Jon objavil v publiku a spustil prvé tóny piesne Livin In Sin, čo halu dostalo do neuveriteľnej eufórie. Nasledovala I´ll Be There For You s Richiem, kde sa obaja nádherne v prednese tejto piesne doslova „ vyhrali“. Nasledovala TLFR-verzia Bed of Roses, pričom si Jon aj zatancoval s jednou z fans a opäť - ale už znovu na pódiu a s celou kapelou Who Says, Have A Nice Day, Keep The Faith a Livin On A Prayer.
Ako prídavky to boli piesne Blood On Blood – výborne podaná, Wanted Dead Or Alive spolu s publikom a Twist and Shout . Definitívne sa kapela rozlúčila „springsteenovčinou“ Treat Her Right, pri ktorej Jon išiel znova do obecenstva, prešiel celou halou a zmizol v jednom zo zadných vchodov.
Na záver by som sa chcela povedať, že z Lost Highway – Tour som videla päť koncertov a jedno promo v O2 Arene, ale môžem Vás ubezpečiť, že všetky boli super a každý bol iný. V tom je úžasná veľkosť a sila skupiny BON JOVI , že zakaždým podajú daný song inak, skrátka tá obrovská variabilita je to, že nie je šanca sa tých koncertov prejesť. A tam niekde je odpoveď na otázku, prečo sú hľadiská na koncertoch Bon Jovi aj po 25 rokoch stále plné a prečo stojí za to ísť na ich koncerty. Znova opakujem. Máme sa v máji a júni na čo tešiť!
Eva Pačesová