články
Historie Bon Jovi (verze 2013) - část 3. (15.5.2013)
Dnešní novinkový článek je pokračováním historie skupiny Bon Jovi a to již ve své třetí části. Třetí díl navazuje tam, kde druhý před pár týdny skončil. Jedná se o revizi původních článků publikovaných v roce 2007 na tomto webu, které byly doplněny či opraveny. Na prvních 7 částí posléze budou navazovat nové kapitoly, které původní knihu z roku 2007 rozšíří.
Dave & Evi
Keď sa „Slippery When Wet“ stala jednotkou bolo pochopiteľné, že kapela bola ako v extáze. Jon na toto obdobie spomína nasledovne: „Slippery When Wet sa stala Number 1 v roku 1986 a my sme vtedy boli v Sioux Falls v štáte Južná Dakota. Práve sme začínali našu .38 Special Tour. Doc to prišiel s nami osláviť. Zmeškal svoj let a tak si prenajal súkromné lietadlo. Keď priletel tým lietadlom, my sme práve vystupovali z autobusu. Jasné, že sme sa všetci hneď natlačili do toho lietadla. Bolo to naozaj o držku, ale my – my boli sme v lietadle človeče! Mali sme album Nr.1!!! Bon Jovi predali milión platní za mesiac a to bolo fenomenálne! Manažér .38 Special Tour nám povedal: 'Možno vás dáme ako hlavné hviezdy programu'. A my sme išli na to... 'Úžasné, musíme ísť teraz úplne na doraz – toto je náš čas'.
Nastúpili sme do lietadla, presunuli sa do ďalšieho mesta a zdôverili sme sa reklamnému agentovi ako sa tešíme, že letíme. On nám povedal: 'Za všetky peniaze, ktoré dnes večer v rámci .38 Special Tour zarobím vám zaplatím lietadlo, ktoré vás zoberie do nasledujúceho mesta'. To sme teda ale boli frajeri! Mali sme ísť do iného mesta, tak sme tam šli.
'Pre nás to bolo vtedy neuveriteľné, čo ten agent pre nás minulú noc urobil! On nám zaplatil letenky d mesta, kde sa mal konať ďalší koncert'. A išiel s nami aj on, dokonca sľúbil, že zaplatí lietadlo aj do ďalšieho mesta'. Veď my sme ako 'Suckers!'
Najprv to boli cesty lietadlami a potom to pokračovalo takto: Za jednu show sme dostali kožené sako. Za desať show si dostal stôl do bazéna. A keď si mal za sebou pätnásť prestavení, dostal si červený kabriolet Camaro 1969. A tak sa stalo, že som mal päť stolov do bazéna, desať kožených sák a jeden červený kabriolet Camaro 1969. Ak sa na to pozriem z retrospektívy znamenalo to vlastne, že náš reklamný agent zarobil na ná príliš veľa peňazí, keď ich takto rozdával!“
Teraz niečo k našim prvým videám. V každej jednej piesni ku ktorej boli urobené videá je vidieť kapelu ako prichádza na letiská, ako vystupuje na pódium a pritom robí „zábavné“ ksichty a gestá na kameru a tiež ako len tak mimochodom kultivuje melódie neovplyvniteľných svojských 'dobrých chlapcov z rodného mesta'. Excelentný nápad - ukázať kapelu ako naozaj hrá na strunu všetkým elementom americkej spoločnosti ženami v domácnosti počnúc - vymývačmi mozgov končiac a naopak.
„Hravé nenáročné video - nahrávky priniesli zisk“ povedal Jon, ktorý sa reportérovi Glennovi O´Brienovi vyznal takto: „Nenávidím naše prvé videá. Keby ste ma chceli mučiť, stačí ma zviazať a prinútiť ma takto pozerať sa na našich päť prvých videí, no päťkrát by som trpel ako idiot - potom by som vám vynadal do hlupákov a odporučil, aby ste sa najskôr naučili robiť to čo robíte. My sme dovtedy produkovali len platne a boli sme tým všetci nadšení no a zrazu nejaký kretén rozhodne, že treba urobiť video na Runaway, ale samozrejme tak ako si to predstavuje on. Takže namiesto toho, aby sme ukázali to o čom tá pieseň vlastne je - on rozhodne, že mu urobí koncepciu v ktorej bude vystupovať jeho malá neter. Sú to najhoršie sračky, aké som kedy v živote videl. Je tam dievča, ktorému akoby vystupoval oheň z očí. Lenže to im nestačilo: - oni dodrbali ešte aj celú kapelu! Richie má oblečenú otrasnú kombinézu a topánky, ktoré sú o tri čísla väčšie. Aby to vyzeralo že sa potíme, striekali na nás stále nejaký mastný sajrajt. No naozaj všetci sme vyzerali ako debili najväčšieho kalibru.
Druhé video sme urobili síce celkom dobré, ale aj tak ho nenávidím. Ďalšie video, ktoré sme natočili bolo Only Lonely. Prijali sme ich ponímanie príbehu. Natáčal ho chlapík, ktorý robil video pre Steva Perryho a ja som si o ňom myslel, že je strašne inovatívny. Mal podobné osobné problémy ako ja. Zavesil sa na nás. Chodieval s nami piť. Potom urobil to video za 90 000 USD. Dal tam osemkrát svojho posratého brata a Richieho Samboru tam dal raz! No naozaj najväčší kus hovna, aký som kedy videl...
Keď sa toto video objavilo povedali sme riaditeľovi, či by nebolo najmúdrejšie rovno to božie hovädo zabiť. Povedali sme spoločnosti Polygram, že to video nechceme a jednoducho nezaplatíme zaň, ale nech sa neopovážia prísť a začať na nás strieľať. Navrhol som riaditeľovi niečo úplne iné a na čo nebol zvyknutý: 'Urobíme koncert. Vy to nafilmujete. Zostriháte to na tri minúty'. No a toto konečne zachytilo dušu kapely! Až teraz prichádzali za nami ľudia a hovorili: 'Vy sa zabávate, chlapci! 'To už nie sú žiadne sračky, to už je vynikajúce – super vecička“.
V samotných USA sa predalo deväť miliónov exmplárov „Slippery When Wet“ a Bon Jovi získali takmer za jednu noc štatút medzinárodných Superstars a to nielen doma, ale aj inde vo svete - zvlášť vo Veľkej Británii kde samotní Briti veľmi túžili mať lesk amerických rockových scén, ale chýbalo im sebavedomie a sebadôverak tomu, aby boli schopní toto odkopírovať.
Po týchto rokoch tvorby Jon - JBJ (ako ho teraz bežne v skratke volali) opäť veľmi citlivo a veľmi zavčas zaregistroval nový trend v hudobnom odvetví. Dokonca na sklonku osemdesiatych rokov bol natoľko dôvtipný že bez škrupúl vyslovil názor: „V Amerike existuje v každom meste MTV a každé mesto má minimálne dve alebo tri rock 'n' rollové stanice. Toto vtedy nebolo nikde inde na svete. Potom, po štyroch rokoch existencie skupiny a troch vydaných albumoch sa to už pomaly vyrovnalo. Teraz máme už veľmi veľa našich poslucháčov aj v Európe: polovica mužov a polovica žien. V Štátoch to bolo zo začiatku viac žien a teraz je to tak... napoly. Ono to trvalo nejaký čas, pretože na začiatku ľudia nevedeli, kto a čo do čerta Bon Jovi sú. Nevedeli, či sme džínsová komercia, alebo nejaká pizzeria... Názov vám nenašepkal, či sa jedná o rock 'n' rollovú kapelu alebo kapelu nového smeru alebo čo do kelu to malo byť... Ale my sme skutočná ozajstná rock 'n' rollová kapela! A finito! Koniec príbehu. Ja osobne nerád kategorizujem hudbu... No my sme odhalili veľmi zvláštne kombinácie. Otvorili sme cestu pre Scandal, aj pre Winter Brothers a Greg Kihn. V Madison Square Garden sme otvorili cestu pre ZZ Top dokonca skôr než nám vyšiel album. Hovorím o zvláštnej kombinácii. Keď sme zostúpili z pódia uvedomili sme si, že to bola najrýchlejšia hra, akú sme kedy predviedli. Myslím, že to trvalo tak asi 17 minút. Ale vždy sme boli statoční. Naše poňatie vždy bolo: 'Do čerta! Poďme na to! ' Vždy som mal predstavu, že to bol, je a bude stále určitým spôsobom poriadny boj.“
Bolo múdrym rozhodnutím, že Bon Jovi sa pri ďalšom albume nerozhodli pustiť do jednoduchého, ale do účinného projektu. Album New Jersey bol v podstate viac menej soft-rockovou záležitosťou a ďalšou platňou, ktorá sa grandiózne predávala. Kvality songov Bad Medicine, Lay Your Hand On Me ktoré boli veľmi atraktívne pre davy, k tomu Born To Be My Baby a Living In Sin - ľahko počúvateľný štadiónový rock - ich vyniesli do Top 10 singlov. Koncom 1988 boli Bon Jovi jednou z najvýznamnejších kapiel planéty ktorá cestovala po svete, okruh ich priaznivcov sa stále rozširoval a rocková populácia stále viac a viac prahla po ich jedinečnej charizmatickej show a po ich chytľavých melódiách. Jednoducho záujem o túto nadčasovú kapelu bol maximálny.
V tomto období Bon Jovi usporiadali ďalšie turné na ktoré už ale nastupovali nesmierne vyčerpaní. Dokonca až tak, že ledva stáli na nohách a toto enormné utrpenie znášal Jon a jeho chlapci niekoľko dlhých mesiacov. Jon to komentoval takto: „Prvý festival, ktorý sme v rámci turné absolvovali bol v Donningtone a bol pre nás takým dobrým odrazovým mostíkom. Dostali sme šancu vystúpiť tam a to bola taká generálka na naše ďalšie vystúpenia.
Vidíte, že ste na titulných stránkach a to sakramentsky zaväzuje. Keď sa na to teraz pozerám, vôbec sme tam nemali ísť. Bol som totálne hotový – na zomretie... a naviac psychicky tak veľmi vyčerpaný – až chorý. Mal som si užiť toto obdobie života, ale ja som si vôbec nedal šancu a bolo to kvôli tej obrovskej explózii albumu a potom toho turné. My (teda hlavne ja) sme si hovorili: choď dopredu, choď (go on... go! go!)! Boli sme neskutočne zapálení a horeli sme. Už som nevládal spievať, vyzerali sme ako mŕtvoly....a to nebolo na jednej show, to bolo počas celého turné. Bol som zničený steroidmi a všetkými možnými svinstvami, ktoré ma udržiavali v stave, aby som bol schopný pracovať. Nebolo toho, kto by povedal: Chalani, kašlite na to, však sa ničíte, choďte domov, spite v kuse šesť mesiacov ... oddýchnite si. Toto nám nikto nepovedal a my sme sa len hnali a hnali ... A to je aj vysvetlenie prečo sme robili hneď po Slippery When Wet ďalší nový album - New Jersey. Keď sa na to s odstupom času pozerám bola to absolútna hlúposť. Tá hnacia sila bola vlastne obava, ktorá bola zakorenená niekde v mojom vnútri, že táto nádherne nastúpená cesta by mohla skončiť. Viete, keď ste v tom, vtedy si to neuvedomujete. Bolo to úžasne vyčerpávajúce obdobie, ale na druhej strane aj nádherne divoké. Len tak mimochodom – dnes sa predalo milión platní, čo je krásne a zajtra sa predá ďalší milión. Bože, to je nádhera! To ja som bol v skutočnosti ten blázon a to celé bolo šialenstvo. Viete to a ani si nemyslíte, že toto bude trvať večne, ale jednoducho nechcete aby to skončilo! Koncertovanie je sakramentsky silná droga...“
Jon v tomto období pomohol viacerým kapelám, aby sa zviditeľnili. Pomohol hair-rockovej kapele Cindarella, a o niečo neskôr urobil to isté aj pre Skid Row. Vzťah medzi Bon Jovi a Cindarella bol naozaj úprimný a tak isto i vzťah medzi Jonom Bon Jovim a sólovým spevákom Skid Row - Sebastianom Bachom. Neskôr sa ale rozišli pretože tento opakovane inzultoval Jona z tribúny a vždy tvrdil že Jon bol ten, čo udrel prvý. Ešte horšie a zlovestnejšie to bolo v Moskve na Festivale Mieru v Sovietskom Zväze, keď bubeník Tommy Lee z Mötley Crüe udrel päsťou Doc Mc Gheea. Jon na toto spomína: “Moje spomienky na Moskvu nie sú tie najlepšie. Robil som všetko preto, aby som nejako pomohol Docovi, ktorý mal v tom čase drogové problémy všetkého druhu. Okrem toho tu boli aj také problémy, že Ozzy (Osbourn) nechcel nastúpiť na javisko pred Mötley a Mötley ale nechceli ísť hneď po Ozzym.... a Ozzy? Ten sa v tých hádkach úplne vyžíval. Na druhý večer som im povedal: ´Pozrite sa , rád sa vymením s Ozzym a pôjdem štvrtý od začiatku - mne to vôbec nevadí.´ A ak mám byť úprimný - aj tak s nami Scorpions predchádzajúci večer dobre vypiekli a urobili si nakoniec všetko podľa svojho. Táto show bola myslená ako jeden za všetkých a všetci za jedného, ale ona sa zmenila na boj ega proti egu.“
K vtedy novo vydanému albumu New Jersey Jon vysvetľoval: „Za najdôležitejšiu vec na celom albume sme považovali to, že sme ho nechceli urobiť na spôsob aby to bolo Slippery When Wet - druhá časť, alebo aby to bolo nejaké ´dieťa´ Slippery When Wet, rspektívne čokoľvek iné – tomu podobné. Natočili sme dosť piesní pre dvojalbum a ja som určitý čas aj chcel, aby to bol dvojalbum. Išli sme na to tak, že to, čo sme natočili sme najskôr zahrali deťom ktoré viseli dennodenne na štúdiu a my sme požiadali Brucea Fairbaina a niekoľko vychovávateliek týchto detí aby nám povedali čo si myslia o počutých songoch. Keď sme sa vrátili do štúdia znova sme to všetko počúvali a až potom sme sa rozhodli, čo by sme asi mohli dať na album. Toto sme zopakovali viackrát – mohlo to byť samovražedné, ale takto sme to robili.“
Richie Sambora to videl takto: „Keď sme robili demo v New Jersey, išli sme po ulici a zašli do jednej pizzerie. Tí v pizzerii vedeli, že sme niekto, ale v skutočnosti nevedeli o koho ide. Pýtali sme sa mládeži, ktorá tam posedávala: ´Chcete niečo počuť?´ Bol to určitý prieskum na spôsob marketingového testu s týmito chlapcami. Prišli k nám a povedali: ´Áno to je ono, toto sa nám páči, toto je super, ale toto práve nie´. To isté sm potom urobili v kruhu našich priateľov, žien, detí synovcov a čo ja už viem ešte s kým a podľa toho sme vyberali piesne na album“.
Jon je typickým veľmi šarmantným predstaviteľom strednej triedy americkej spoločnosti a oplýva aj osobnými vlastnosťami tejto spoločenskej vrstvy - vlastnosťami ktoré si verejnosť vysoko váži. Miluje futbal a basketbal, zbožňuje spevákov klasického rocku akými sú Tom Petty a Eric Burdon. Ale najviac- hlavne dušou a cítením - je podobný svojmu rodákovi z New Jersey Bruce Springsteenovi, ktorého chápanie amerického triedneho boja a rázne účinný rockový prístup sú evidentne badateľné v takmer celej ranej tvorbe Jona Bon Joviho. Prvý album, ktorý si Jon kúpil bol Blood on the Tracks od Boba Dylana čo zdôrazňuje jeho sympatiu k ďalšiemu veľkému americkému spevákovi a skladateľovi.
Jon - tento neobyčajný muž je svojím prístupom k životu vzorom, ktorým sa nechávajú unášať milióny Američanov a dokonca aj tí ktorí chcú byť Američanmi. Nechajme ho, aby nás doviedol k vysvetleniu, ako vlastne prišlo k obratu v roku 1986: „Myslel som si dosť dlho, že svet sú vlastne tri rôzne miesta, ktoré sú značne odlišné: Japonsko, Amerika a Európa. Japonsko bolo ako ´Beatlemania´. Vždy som počul o nich, že sú príliš slušní na to aby aplaudovali, ale opak bol pravdou. Oni boli blázniví. Tie deti boli ako ´Beatlemania´. Boli pred hotelom a v ňom 24 hodín denne. Kupovali nám darčeky, prenasledovali autá v ktorých sme išli, naháňali nás na uliciach a nám nezostalo nič iné, len vždy zostať v hoteli. Bolo to čudné, my sme prišli do Japonska a nemohli sme sa objaviť na ulici a potom sme prišli domov, išli do pizzerie alebo do inej reštaurácie a nikto si nás ani nevšímal. Európa bola úplne iná, pretože zo začiatku tvorili 95% obecenstva ženy. Mnoho ich bolo oblečených v kožených bundách a jeansoch. Európania boli ako song od Slide. Poháre s pivom v rukách a sami si spievali. A to bolo naozaj super. Veľmi mi to pripomínalo spôsoby mojej príbuznej a ja teraz viem, odkiaľ ich má. Európania sú úžasne milí. Zvlášť v Anglicku“.
Ešte v roku 1980 keď býval Jon doma u rodičov, bol už rock´n´rollové dieťa, ktoré zarábalo peniaze a malo k nim až nekritický obdiv. „Veľmi dobre som si pamätal odkiaľ pochádzam a prečo boli aj peniaze u mňa na jednom z prvých miest. Teraz vyjdem, pozerám sa na Cinderellu ako hrá a sledujem ich. Pozerám sa na nich a uvedomujem si, že oni vlastne prišli sem aby oni videli nás, ale je lepšie vyjsť tam a potiť sa za nich, pretože oni sa už budúci rok nevrátia. V tom hektickom čase mi to trvalo deň až dva, kým som dokázal o tom presvedčiť sám seba. Žiaľ v tom období to bolo tak, že my sme si už neužívali radosti. Už to nebolo veselé. Tak sme to museli my sami urobiť zábavným. Ešte sme predsa stále tá istá kapela! Vždy sme boli veľmi závislí jeden od druhého. Bolo to stále tých päť chlapcov. Boli sme skupina oblečená v jeansoch a obutá v teniskách, veď viete.“
Postupne, ako sa skupina profilovala, priestory kde hrávali už nestačili a museli byť stále väčšie a väčšie. Ako Jon neskôr povedal: „Mám rád štadióny. Niektorí hudobníci hovoria, že je to tam neosobné, ale to sú len tí čo nevedia hrať na štadiónoch. Štadióny znamenajú skutočne poondiaty (fucking) obrovský nápor. Môžu byť tak osobné, ako si ich sami urobíte. Aj veľmi osobné. Záleží na vás. Hovoril som s chlapcom, ktorý bol snáď v stom rade v hľadisku. Vidím ho a hovorím mu: ´Hej Ty s tou marlborkou, čo to robíš? A to je naozaj magické!´
Pred vystúpením nebývam nervózny - povedal Jon raz pre Q Magazine. „Pripravím sa duševne, nie je o čom meditovať a viem ako na to. Len vyjdem na javisko a robím to, čo viem robiť dobre – minimálne tak dobre ako to vedia iní. Nie je to chvastenie sa, ale ak by som stratil sebadôveru, ak som sa niekedy pozeral dolu z visutého lana, padnem... Keď zhasínajú svetlá domov a končí koncert je to nostalgické, ale nezmením to. Nikdy som nepodľahol tomu, že som super charakter - ani vtedy keď to bolo dobré, ani vtedy keď to bolo zlé alebo mi na tom nezáležalo, a nikdy som nepodľahol tomu, aby som sa stal niekým iným, myslím tým nejakým ´ním´“.
Je len samozrejmé, že kapela postupne začala naozaj naplno využívať svoje prednosti. K rock´n´rollovému štýlu života sa neskôr Jon vyjadril takto: „Robili sme všetky tie ošúchané frázovité veci, boli sme vyhadzovaní z hotelov a všetky tieto kraviny a hovadiny, však to poznáte, všade nám nalievali... Myslím si, že s touto hazardnou neviazanosťou má každá rocková kapela svoje skúsenosti. Ale teraz robíme veci inak, myslím tým napríklad: koľkokrát sa vám už stalo, že by ste najradšej vyhodili televízor von oknom? ... a urobíte to? Nikdy ... Myslím, že to znamená žiť skutočne vo svete fantázie o tom niet pochybností ale pritom sa človek musí naučiť sa ovládať. Do riti, veľmi prajem a prajem každému tento džob raz zažiť!“
Bon Jovi dokonale využili vlastnú popularitu v každom smere, všetkými možnými spôsobmi a tak sa stalo, že kapela a management začali uvažovať o spolupráci s famóznou Cher (ktorá v tom čase chodila s Richiem Samborom...) „ale my sme o tom dlho nemali ani šajn“ – dodáva Jon. Cher vtedy poriadala turné s názvom Heart Of Stone (Srdce z kameňa). Jej turné malo pokračovať ďalej v rozšírenej forme s nami. Táto spolupráca bola pre Bon Jovi dôležitá a ako Jon neskôr vysvetľuje, že síce boli už všetci úplne vyčerpaní z predchádzajúcich troch rokov počas ktorých boli vlastne non-stop na turné, on sám bol na pokraji kolapsu a len ich vrodená húževnatosť a sakramentsky pevná vôľa (a vôbec nie vynachádzavosť ľudí od reklamy ako by si niekto mohol myslieť) držala skupinu na nohách.
Na Cher Jon neskôr spomína takto: „Cher dávala do súvislosti všetko spätne s Power Station keď som ešte v tom štúdiu pracoval. Vždy som bol mienky, že bola veľmi sexy baba. A zrazu je tu s nami, my pracujeme s ňou a až potom sa dozvieme, že Richie ju doslova a do písmena skutočne ´opracováva!´... Verte mi, keby som to bol vedel požiadal by som ho, aby mi popísal všetky tie nechutné detaily! Skutočne som bol tým vzťahom zaskočený... A ešte jedna poznámka k Cher: Je jedno kde, ale vždy keď bola vonku s nami chovala sa akoby bola jedným z členov skupiny. Nikdy nemala hviezdne maniere. Na tomto turné sme strávili spolu Vianoce v Londýne. Je to naozaj vynikajúca kočka! Mohla by dnes večer viesť rokovania s prezidentom USA a zajtra ráno tak isto bravúrne s posádkou kamiónu. Myslím tým, že je veľmi prispôsobivá a vie sa veľmi spoločensky správať!“
V spomienkach na skúsenosti z turné Jon zdôvodňuje: „Cestovanie a k tomu ešte ďaľších dvadsaťdva hodín na nohách - to už naozaj išlo na nervy. Ale malo to jednu úžasnú výhodu – našiel som si priateľov v rôznych krajinách sveta a to je dobrá vec... to nie je o tom, že ste unudený na smrť ale o tom že je to aj zábavné, že trebárs zmeníte kanál na telke a zrazu sa pozeráte na pohár piva a Teba napadne ´...a robia tam dobré bratwursty?´ a okrem toho nikdy nechýbajú podobné poznámky“.
Jon s radosťou vyrozprával niektoré z extrémnych epizód zo života na cestách a dopisovateľke Katie Puckrik povedal: „Dovoľte mi povedať, že jediná osoba, ktorá má lepšiu prácu ako ja, je prezident Spojených Štátov. Je správne a férové povedať, že sme žili ako vo sne. A tie výhody! Vezmite si napríklad Tica Torresa. Raz mi povedal – bolo to v čase, keď bol ženatý s Evou Herzigovou – že sedel v obliekárni na nejakej módnej prehliadke a rovno pred ním Eva, Cindy Crawford, Claudia Schiffer a Naomi Camphell - natlačené jedna na druhú a úplne nahé. A Eva mu povedala: ´Miláčik cítiš sa pohodlne?´ Pohodlne! Ako pohodlne sa môže muž cítiť v takejto situácii? Ja netvrdím, že som bol vždy svätý, ale všetko čo teraz robím je, že len o tom hovorím a pozerám sa. That´s all. Počas televíznej show v Holandsku pristúpilo ku mne jedno nádherné dievča a povedalo: ´Vieš, že som prišla o panenstvo pri Slippery When Wet?´ Premeral som si ju a povedal jej: ´Hm, povedz mi o tom viac. Dopodrobna. ´Oh, mám to rád“.
Dodáva: „Nedávno som sa vrátil do hotelovej izby a pred dverami som našiel dievča, ktoré pchalo popod dvere lístok na ktorom bolo napísané: ´Jon, celú hodinu som bozkávala Tvoje dvere. Neobávaj sa, určite sa neskôr vrátim.´ Ešte teraz mi to naháňa hrôzu! V momente, keď sa objavím v ktorejkoľvek hotelovej lobby, klavirista prestane hrať čokoľvek čo hrá, pustí sa do ľahkej verzie Livin´on a Prayer a mrkne na mňa, ako na známeho. Zakaždým. A ja vždy mrknem späť. Prosím, ale len raz a dosť. Ale som normálne v pohode keď ma ľudia sledujú – pokiaľ to robia nevtieravo. Napríklad, ja mám naozaj rád personál Fatboy Slim´s a som pripravený urobiť pre nich tanečnú verziu jednej z mojich piesní“.
Pri ohliadnutí sa na ich dlhú a význačnú životnú dráhu sa Jon v spomienkach vrátil k najneobvyklejším humorným zážitkom, ktoré sa odohrali na pódiu. „Hrali sme v Doningtone v roku 1985 a niekto nám hodil na javisko svinskú hlavu. Predstavte si, že ten človek stál hodiny pokojne v rade s poondiatou svinskou hlavou v taške! Mali sme obyčajné fľaše od usporiadateľov. Pravidlo je, nikdy ich nehádzať alebo inak ničiť. No fakt, ťažko sme sa to učili... Na koncerte v Los Angeles z ničoho nič – nečakane hodilo jedno dievča svoj sveter na pódium. Žartovne som poznamenal do mikrofónu, že v starých časoch to bola spodná bielizeň, čo sa hádzala a v momente bolo pódium zasypané stovkami podprseniek a nohavičiek – okamžite. Ale povedzte mi ako je možné si tak rýchlo vyzliecť spodnú bielizeň? Neuveriteľné...“
Koniec tretej časti :-)
Eva Pačesová