Historie Bon Jovi - část 7. (21.7.2007)

Dnešní sedmá, již závěrečná část, o vyprávění a vzniku a historii skupiny Bon Jovi, nás přivede od desky Have A Nice Day až po nejnovější počin rockové partičky z New Jersey, k nové desce Lost Highway. Tyto články jsou postaveny na dobových rozhovorech s členy skupiny Bon Jovi, o jejíchž překlad a formu článků se postarala Evka ze srazu česko-slovenských fanoušků skupiny Bon Jovi. Tímto jí děkuji za celou sérii článků, které pro nás fanoušky připravila. Nyní se již můžeme dát do čtení poslední 7. části.

Jon sa tiež intenzívne zaujíma aj o nové skupiny a o ich hudbu: „Počúvam veľa nových skupín ako napr: Nine Inch Nails a Tool a myslím aj Therapy ... ich nahrávky sú výborné – ale aj šance, ktorých sa tieto kapely chytili, či už po stránke hudobnej alebo textovej. Ja osobne neviem písať piesne tohto druhu, ale určite na to často myslievam. Ja by som totiž nemohol robiť v takých rytmických sférach ako oni, to už je sedem rôznych smerov od čias, kedy začal Def Leppard a čo sme my potom využili a ďalej rozvinuli. Ale povedzme si na rovinu: presne taký istý čas kapela potrebuje, aby prešla alternatívnymi zmenami, kým to niečo nové prinesie. A pritom úspech tiež nie je vždy zaručený. Je to len vonkajšok a móda je móda ... My sme sa v tomto začarovanom kruhu točili dostatočne dlho aby sme dospeli k záveru, že takéto módne vlny prídu a odídu. A naozaj verte mi prežijú len tí dobrí - Pearl Jam je už za tým – prežili: no a tí horší - tí natočia druhý, tretí album a potom padnú. Nedá sa predsa predstierať a písať to, čo neviem písať; a ja už vonkoncom nie som ochotný naskočiť na nejaký ´módny čln´, pretože to by bol púhy nezmysel (bullshit). Ja píšem veci, ktoré pre mňa niečo znamenajú a dúfam, že sa ľuďom páčia. Jedine tento postoj viem k tomu zaujať.“

Dostanú sa Bon Jovi niekedy do ´Rock´N´Roll Hall Of Fame´ (Rock and Rollovej Siene Slávy)? Pri tejto otázke sa Jon milo usmial a odpovedal: „Teoreticky sa mi táto myšlienka veľmi páči, ale ja sám neviem, či budeme vôbec niekedy nominovaní. Nikdy sme totiž neboli v žiadnom dobrom klube ´starších´. Osobne si myslím, že to bude niekedy, keď budeme mať za sebou 25 rokov spoločnej práce, potom sa možno kvalifikujeme, ale oni nás aj tak nevyberú, tí bastardi! Potom ale budeme môcť minimálne povedať, že sme jedinou skupinou, ktorá predala 150 miliónov albumov a nedostala sa do Siene slávy“ (smiech).

Zdá sa, že v posledných rokoch naznačili Bon Jovi dostatočne jasne, akým smerom sa v budúcnosti mienia uberať. Richie Sambora sa v roku 2005 k minulosti skupiny vyjadril takto: „Pokiaľ by nám niekto ešte tak pred rokom povedal, že budeme dva dni po sebe hrať na Giants Stadium, no neviem ... Ale určite je to skvelá vec. Sme nesmierne hrdí na úspech albumu Have A Nice Day. Zdá sa, že sú tu úplne nové zástupy obdivovateľov a mladých fanúšikov ktorí si myslia, že Crush je náš prvý album.“

K produkcii sólových albumov Richie povedal: „Jon natáčal filmy a ja som v tom čase pracoval na sólo albume. Začal som vlastne pracovať na „nových“ Bon Jovi, ktorých smer som mu chcel takto prezentovať. Počítal som s tým, že on sa do toho tiež zapojí a urobí niečo svoje na tom. Ja mám pieseň, ktorá sa volá Take me on, comming on (Prijmi ma a pokračuj) a soundtrack On The Line. Chystal som sa vydať svoju sólovú nahrávku, ale potom sme urobili ten ´live´album´ a ... na moju sólovku nedošlo..."

"Určite si nemyslím, že by sme chceli prísť o tú hybnú silu, ktorú máme ako skupina. V podstate išlo len o to, urobiť inú nahrávku. Jon a ja - ako skladatelia by sme o tom vedeli narozprávať hodiny, dni ba aj týždne. To je dôvod prečo my produkujeme platne, a vždy si máme čo k tomu čo povedať. Keď začneme písať album v septembri dúfame, že ho počas nastávajúceho roka vydáme ... ale filmy? ... Tie si nemôžete naprogramovať. A keď Jon natáča, my máme chvíľu kľud a ja vtedy robím na sólových veciach. Toto je super na našej kapele! Jeden druhého sa navzájom podporujeme, keď robíme sólové projekty. Pre niektoré skupiny je to ´jed ´, ale pre nás je to životná miazga. Robíme to preto, lebo nás to baví a myslím si, že to je dôvod prečo sme ešte stále v centre diania ... Iste, bolo aj obdobie, kedy som začal tieto nápady jednoducho odbíjať. V skutočnosti nič nie je nemenné, ale tvorba sa stáva naozaj magickou až vtedy, keď sedíme s Jonom spolu v izbe a skladáme. Veci, ktoré som začal písať a skladať ja, boli v takom hovorovom štýle. Vcelku optimistické piesne. S Jonom sme ale napísali vyše 50 piesní, z ktorých sme vybrali desať a tie sme dali na album ... Myslím, že sú rovnako potešujúce a veselé. Myslím si aj to, že Crush bol celkom optimistický album. Neviem, čo sa stane najbližšie, ale na našom ´live albume´ nie je ani jedna balada. Ako skladateľ piesní, momentálne som sa na ne necítil, hoci v minulosti sme ich vyprodukovali veľa a boli naozaj dobré. No ale It´s My Life je vynikajúca pieseň pre Crush-generáciu. Dostala nás do inej roviny. Naozaj výborná pieseň.“

Hráč na klávesy David Bryan dodáva: „It´s My Life bolo niečo naozaj ako ´big song´. Tá pieseň zasiahla každého z našich fanúšikov – všetkých verných, ktorí bolo vždy s nami a stále našimi fans, ale čo je vynikajúce - získala nám nových úplne mladých fanúšikov. Tí išli a kúpili si Crush a až potom zistili: ´Ahá, to nie je ich prvý album. To je už ich desiaty album!´ To je tá sila, piesne ako táto! Boli sme najnenápadnejšou a najúspešnejšou skupinou. V deväťdesiatych rokoch , keď bol grunge ´in ´, mnohí hovorili že je po nás, že sme skončili. Lenže vydali sme Keep The Faith a predalo sa 9 miliónov platní. Pre skupinu, ktorá je už ´mimo´ to bolo naozaj úžasné ... áno bolo to viac ako predali iné kapely, ktoré vtedy leteli. Vyšiel album These Days a z neho sa tiež predalo 9 miliónov kusov. A vyšiel album Greatest Hits s Always a predalo sa 15 miliónov albumov. Každý hovoril: ´Toto je comeback (návrat)!´. Počkajte ešte minútku! To je spolu 34 miliónov kusov. Naozaj si nemyslím, že to prišlo len tak.“ Vtedy chlapci naozaj zabodovali ...

Pred vydaním ´live´ albumu v roku 2001 rozjímal sólový gitarista skupiny takto: „Boli sme veľmi spokojní, že sme dostatočne kreatívni a že nerobíme tie isté veci. Naši fanúšikovia nás žiadali, aby sme natočili aspoň jednu - jedinú veľmi dlhú pieseň. My sme vlastne bojovali s nahrávacou spoločnosťou o to, aby sme mohli urobiť tri live albumy s podmienkou, že samozrejme kvôli naši fanúšikom zostanú ceny na rovnakej úrovni ako predtým. To bol veľký moment, pretože všetci naši noví fans si mohli kúpiť tento live album a počúvať naše staré piesne.“

Bryan ešte k tomu dodáva: „My by sme asi najradšej vydali CD-set so sedemnástimi platňami. Ale ja si myslím, že to by boli momentky od roku 1984 až doteraz. Sú tam snímky ako Runaway a In and Our of Love z roku 1984 z Japonska. Je tam počuť nenásýtnosť skupiny, keď boli Bon Jovi mladí ... Myslím, že v nás bolo veľa prirodzeného talentu ale aj neopracovanej energie. Teraz je to už jemnejšie, ale stále je tam to obrovské množstvo energie ako vtedy. Tá proste zostala. Je to už iné. Určite je rozdiel medzi našou prvou a v poradí desiatou platňou. Teraz sme na vrchole našej hry ... Nehovorím tu o hranici, hovorím len o tom rozdieli medzi naším prvým super bowlom a desiatym. Nie o tom čo z toho je lepšie alebo horšie, hovorím len o tom, že je to rozdielne. Je tam podľa môjho názoru to, čo skutočne chcete počuť na live nahrávkach. Chcete počuť kapelu aká bola na začiatku ... My už ale nekoncertujeme tak, ako sme to robili predtým. Koncertujeme so super humánnymi úmyslami a nielen s humánnymi ... Predtým sme sa zobrali išli na turné a koncertovali sme celý rok, ale teraz máme rodiny a je to iné. Obyčajne koncertujeme tak dva alebo tri týždne, potom ideme na týždeň domov a znova na dva týždne koncertovať. Nie sme ten typ chlapcov, ktorí siahajú po heroíne a potom umierajú v autách. Neviem, či je to pre niekoho až tak zaujímavé, ale ľudia obyčajne radi vo všetkom chcú vidieť drámu. A je to skvelý pocit - mať Ameriku za sebou a vplývať na ňu rockom a nie podobnými senzáciami.“

Album Have a Nice Day, ktorý bol tak veľmi ovlyvnený Jonovým vlastným angažovaním sa v politike a politickou situáciou nielen v Amerike, ale aj na celom svete, komentuje Richie Sambora takto: „Myslím si, že hlavnou myšlienkou tohto albumu je otázka osobnej slobody. Naozaj som presvedčený, že tomu je venovaná skutočne veľká a najväčšia časť albumu. Má svoj vlastný hlas. Myslím, že texty piesní sú dokonale premyslené, pretože to je o bitke za seba samého a o tom, že každý na svete má mať svoj vlastný platný hlas a má svetu čo povedať. Jonovo osobitné poňatie Have a Nice Day vzišlo z toho, že nie celá krajina bola prívržencom tohoto názoru a on videl ten ohromný rozdiel. No a pre mňa to zase bolo viac sociálne. Ale teraz, keď sa na to pozrieme Jonovými očami, je to predsa len viac politické. Veru, aj také veci sa môžu v kapele stať, viete? Je to všetko o rôznom charaktere morálky o rôznych spôsoboch cítenia a o tom, ako vnímate určité situácie.“

Keď sa novinári pýtali Richieho na jeho názor a požiadali ho, aby sa vyjadril k tomu, či naozaj tento album znie „príliš“ rockovo, odpovedal : „Viete, myslím si, že existujú dva pohľady (body) na túto osobitnú otázku. V prvom rade je to pohľad skladateľa; musíte napísať pieseň tak, aby sa udomácnila ako jedna z veľkolepých piesní. Viete, čo mám na mysli. Tak teda to je za prvé. Piesne sú ale iba časť tejto osobitnej cesty, ktorá vedie priamo z nás. A za druhé; je to opäť súčasnosť. Hodnota skladateľa piesní - predovšetkým takých piesní, akými sú Have a Nice Day, I Want to Be Loved a I Am je práve v tom, že dáva možnosti, aby sa tieto piesne udomácnili vo vás a zanechali veľký dojem.“

Samboru sme sa tiež opýtali na intenzitu napätia resp. vzrušenia (aké cíti), keď hrá naživo nové piesne, alebo či sú to práve staršie piesne, pri ktorých pociťuje väčšiu radosť a zábavu. Odpovedal: „Zakaždým, keď idete hrať nové piesne z nového albumu, ste napätý. A potom je tu ten fakt, že každý sa vás na to pýta a vy idete na to: ´Dobre, aký je to pocit hrať Living on a Prayer už viac ako 20 000-krát? A viete čo? Piesne, ako je táto vôbec nestarnú a neunavujú. Niekedy Jon vyberie pieseň, ktorú sme už strašne dávno nehrali, my vyjdeme pre 70.000 divákov a poriadne to rozbalíme, pretože ľudia si užívajú túto energiu. Je to skoro ako reality show v prospech Boha. Ak vytiahnete tento materiál z vášho klobúka a náhodou by došlo ku „katastrofe“ a naviac, keď niekto ešte zatiahne falošne, čo vtedy? Práve z tohto dôvodu nehrávame často piesne iných autorov. My sme sa dali dohromady ako skupina práve pre tento náš potenciál tvoriť sami, chápete? Ja som presvedčený, že sme sa sformovali do dnešnej podoby počas Slippery When Wet. Myslím, že jednou z najdôležitejších vecí ktorú naozaj ovládame, je všade si nájsť svoje miestečko (útočište) a to i napriek tomu, že sme veľa mimo - na cestách. Máme platinové dosky a bla bla bla ... Ja sám neviem skutočne čo sme všetko ešte boli, kým neprišlo Slippery; pokiaľ sme nenapísali tie piesne ktoré sme napísali a kým nebol urobený ten album.“

Bryan poznamenáva svoje skúsenosti tiež a hovorí: „Do kelu, ja si myslím, že je toľko možností si vybrať. Ale je to umenie. Niekedy keď si myslíme, že takto by mala vyzerať nová pieseň, ok - ideme na to, ozvučíme ju a hľadáme ako má ´chytať ´ ľudí. Pokiaľ Jon reaguje akože: ´Dobre, môžeme urobiť týchto päť-šesť piesní´, poďme ale na hodnotenie ich zvuku. A potom nasleduje čas, keď sa len motá okolo ... potom začne hrať nejakú pieseň, ktorú sme hrali naposledy pred dvadsiatimi, alebo možno len pred šiestimi rokmi alebo kto vie kedy. My my ho potom nasledujeme, pretože tak či tak si niekde musíme vyčistiť hlavu a to je práve tu – toto je to správne miesto práve na takéto ventilovanie.“

Zdá sa, že daľšie poslanie kapely je jasné. Nech budúcnosť prinesie pre Bon Jovi čokoľvek, vzhľadom na neochvejné odhodlanie Jona uspieť a maximálne využiť čas je veľmi málo pravdepodobné, že by skupina v blízkom čase nejakým spôsobom stratila svoje čaro. Nielen Amerika, ale celý svet, no predsa len - hlavne Amerika miluje svojich synov z New Jersey ktorí sú bezpochyby najlepší štadiónoví rockeri na tejto planéte a vyzerá to tak, že ešte dlho v budúcnosti touto jedničkou zostanú - pri všetkej úcte a bez ohľadu na enormné úspechy skupín ako sú Green Day, Metallica a Foo Fighters, či Ret Hot Chilli Peppers ...

Zoznamy albumov Bon Jovi sú stále v hre a niet pochýb, že sú čím ďalej tým viac objavované novou mladou generáciou fanúšikov a určite to takto minimálne do konca desaťročia zostane.

Po dlhom a vyčerpávajúcom Have a Nice Day - Tour, ktoré skupina zakončila v júli 2006 troma koncertami doma v New Jersey na Giant Stadium, takmer nikto nepredpokladal, že neprejde ani rok a na svete bude daľší – desiaty a úžasne vydarený album o ktorého natáčaní sa Jon po prvýkrát oficiálne zmienil pred svojími fanúšikmi v novembri 2006 v Londýne - deň pred uvedením skupiny do Rockovej siene slávy.

Jon potom neskôr po nahratí albumu Lost Highway, avšak ešte pred jeho vydaním nazval svoje rozprávanie o ňom „Biography 2007“.

Dajme teraz slovo Jonovi, aby nám porozprával o novom albume: „Na tomto albume sa všetko bez výnimky točí okolo umeleckej hodnoty“ začína svoje rozprávanie Jon. „Východiskom a základným pilierom nového albumu bola predovšetkým muzikálna voľnosť – hľadanie a objavenie nových možností v oblasti zvukovej techniky a nakoniec nekonečne voľná sloboda emócií. Išlo nám o to, aby sme úprimne a verne vyjadrili to, čo máme na srdci.“

Výsledkom nového Bon Jovi albumu „Lost Highway“ je veľmi výrazný set úplne nových dvanástich piesní, ktoré poskytujú mnohostranný a pôsobivý pohľad predovšetkým na podstatu lásky, prípadne život ako taký. Popri tom ale nie je vynechaná ani jedna fazeta: Láska – podobne ako život sa vytráca a znova sa nájde, potom ďalej upadá do zabudnutia a znova je opäť žiadaná. Zatiaľ čo sú nespočetné nálady a pocity rozškatuľkované a povkladané do nádherných textov piesní, predsa len nad všetkým tým dominuje výrazne jeden dojem a pocit z toho všetkého: Máme tu do činenia s klasickými songwritermi Bon Jovi, ktorí ani na sekundu nedávajú možnosť zapochybovať o ich výrazne typickej a vynikajúcej hudobnej tvorbe.

Tento nový album popisuje Jon ako „Album Bon Jovi, ktorý je silne ovplyvnený Nashvillom. Od roku 1991 chodím každý rok niekoľkokrát do Nashvillu“ objasňuje. „V Nashville sa jednoducho všetko točí okolo dobrých piesní a vynikajúcich skladateľov. Pokiaľ niekomu tak veľmi – ako mne – záleží na piesňach a zaoberá sa ich skladaním, potom si naozaj neviem predstaviť pre túto činnosť lepšie miesto na svete. To prostredie, tá kreativita – tá tam visí vo vzduchu a otvára všetky možné aj tie najskrytejšie dvierka ... skrátka je to perfektný zdroj inšpirácie.“

„Skladať piesne na tento nový album spolu s Jonom ma úplne a absolútne chytilo a zapálilo“ hovorí Richie Sambora, ktorý je spoluautorom desiatich piesní. „Počas nahrávania albumu som prežíval rad závažných osobných zmien a tak som bol niekedy len nepriamo prítomný ... Práve v tomto období som musel viackrát hľadať svoju duševnú rovnováhu. Môj otec zomieral ... mal som za sebou bolestný rozvod ... mal som problémy aj ako otec ... Končila jedna etapa môjho života a mala sa začať písať nová. Nakoniec vlastne všetko čo vo mne bolo som nalial do tohto projektu. Všetko zlé som vypustil a dobré do toho dal.“

„My s Richiem robíme hudbu spolu už vyše dvadsať rokov “ vysvetľuje Jon. „A pokiaľ sa sami v našich textoch pustíme do fiktívneho terénu, sú to práve texty ktoré ukazujú, kde sa práve mentálne nachádzame. V piesni Lost Highway ide predovšetkým o lásku. Pokiaľ sa svet bude zaoberať láskou, vždy tu bude priestor preniknúť z povrchnosti do podstaty. Stačí vytvoriť len malinkú trhlinku a zrazu to, čo bolo zahalené v nepriehľadnom obale je zreteľne rozpoznateľné a jasné. Toto ja považujem za nesmierne dôležité – a práve v piesni ako je ´Everybody´s Broken´ ide presne o tento pocit.“

Klasické skladateľské duo Jon a Richie mali počas natáčania albumu k dispozícii dvoch producentských velikánov. Jeden z nich - John Shanks je podľa Jonovho vyjadrenia čo do ponímania „piatym členom kapely“. John Shanks je práve ten, ktorý bol producentom predchádzajúceho alba „Have a Nice Day“ (2005). Pieseň „Who Says You Can´t Go Home“ z tohto albumu bola ocenená Grammy. Ďalší producent Dann Huff je jedným z najväčších producentov v Nashville a v minulosti bol „megaúspešný“ práve s country-velikánmi ako Keith Urban a Rascal Flatts. „Kombinácia týchto dvoch, z ktorých každý má svoj spôsob práce bola perfektná. Všetko bolo veľmi prirodzené a prebiehalo bez akýchkoľvek problémov. Presnejšie povedané, počas celej doby natáčania sme boli všetci navzájom veľmi otvorení – všetko bolo tak bezpredpisové, tak úprimné ... Ako prázdna ulica na ktorej niet človeka a na ktorej sa potom dá robiť všetko možné, čo Ťa napadne.“

„Ja vidím Lost Highway ako denník, v ktorom sme sa držali určitého špecifického obdobia života“ toľko Richie. „Bolo to veľmi hĺbavé obdobie kedy sme veľa premýšľali, ale potom sme opäť znovu objavili tú nekonečnú voľnosť, s akou sa dá napísať pieseň. A potom samozrejme prišla tá radosť, ktorá s tým bezprostredne súvisí. Koniec koncov – boli sme k sebe veľmi úprimní a práve úprimnosť dala albumu potrebnú intimitu. Samotná pieseň ´Seat Next to You´( Miesto vedľa Teba) v ktorej ide o lásku chlapca k dievčaťu, dávala mne napríklad úplne iný zmysel: Musel som stále myslieť na svojho otca. Tieto myšlienky mi stále kolovali v hlave, že syn (nech sa stane čokoľvek) má u svojho otca vždy svoje miesto.“

„Pieseň ´I Love This Town´ sa týka priamo Nashvillu“ vysvetľuje Jon. „Nashville je duchom tohto albumu, je zdrojom znovu navrátenej energie, je zdrojom chuti do práce. Táto pieseň je určená každému mestu a obľúbenému miestu, kde ľudia čerpajú novú kreatívnu energiu. Môže to byť napríklad Chicago, Londýn, Tokio, Berlín – áno dokonca Red Bank no a samozrejme New Jersey! Keď sme tam pre 25-timi rokmi začínali, boli sme presvedčení, že záleží len na tom, ako kvalitný je song a mysleli sme si, že len veľké songy môžu vzbudzovať spomienky, nielen naše spomienky ako skladateľov, ale tiež spomienky publika, ktoré tieto songy počúva a o tom sme presvedčení dodnes. Takéto piesne sú chrbticou celého hudobného sveta a jadrom všetkého, čo sa v tomto bláznivom businesse deje. S ´Lost Highway´ sme narazili na cestu, kde sme opäť tento pocit zažili. Myslím si, že sme sa týmto albumom vrátili späť, k našim koreňom. Išlo nám stále o podstatu, aby boli dobré príbehy vyjadrené v texte prezentované dobrou hudbou.“

Pre Richieho Samboru je názov nového alba úplne jasný. „Ja som tiež ten, ktorý ide po tejto stratenej ceste“ ako sám potvrdzuje. Určite tu svoju rolu zohráva aj ten fakt, že ide o cestu, ktorú nikto ešte nepozná. To znamená a predurčuje, že na tejto ceste budú spoznané nové miesta. Jon spieva nasledovné riadky: ´In my rear mirror my life is getting cleaer´, čo vo voľnom preklade znamená: V mojom spätnom zrkadle naberá môj život iné (nové) kontúry. A v inej piesni zase spieva: ´There´s a whole lot of leaving going on´ - Je tu príliš veľa odchodov. Pritom chtiac – nechtiac kmitá človekom ľútosť. Určite vypadnú aj nejaké tie slzy ... Ale súčasne tu nájdete aj radosť a úžasné množstvo nádeje a postupne nadobúdate pocit, že sa tešíte na to čo príde a začnete novú etapu života. Nakoniec dospejete k tomu, že ´Lost Highway´ je ďalším úsekom na vašej ceste životom a máte z toho vynikajúci dojem.

Album Lost Highway je desiatym štúdiovým albumom, ktorí Bon Jovi od založenia skupiny v osemdesiatych rokoch natočili. Vyše 120 miliónov predaných albumov a viac ako 2 500 koncertov vo viac ako päťdesiatich krajinách nás presviedča o tom, že Bon Jovi dobývajú na svojej ceste, ktorá je sprevádzaná prekrásnou plnohodnotnou hudbou stále nové a tie najvyššie vrcholy hudobného sveta.

Len týždeň po vydaní albumu Lost Highway sa tento stal najpredávanejším albumom v histórii skupiny Bon Jovi v USA s počtom 291.000,- predaných kópií. V Japonsku sa album tiež jeden týždeň po jeho vydaní dostal na prvé miesto (už po štvrtýkrát) a Bon Jovi prekonali týmto i legendárnu skupinu Beatles, ktorá takto zabodovala trikrát. Aj v iných krajinách ako sú Kanada, Nemecko, Švajčiarsko, Holandsko, Rakúsko a Thajsko sa po týždni predaja usadil album pevne na prvom mieste. Videoklip ( You Wanna ) Make a Memory na stanici VH1 bodoval trikrát na prvom mieste ako video týždňa. Čo ešte k tomu dodať? Myslím, že toto hovorí za všetko.

Hoci Tour k albumu Lost Highway v podstate začne až v januári roku 2008 v amerických arénach a malo by pokračovať v Japonsku a Austrálii, ďalej na otvorených štadiónoch v Európe a končiť by malo tiež na otvorených štadiónoch v USA, Bon Jovi už absolvovali niekoľko promo-koncertov na americkom kontinente a otvárali aj prestavanú Arénu 02 (bývalá hala Millenium Dome) v Londýne. Taktiež vystúpili viackrát aj v rôznych televíznych programoch, kde okrem svojich piesní interpretovali aj vynikajúcu pieseň Leonarda Cohena „Hallelujah“. Podľa vyjadrenia Jona od chvíle, keď po prvýkrát počul túto pieseň nedala mu pokoj dovtedy, až kým ju nezaradil do svojho repertoáru. „Tak sa mi to predsa len podarilo, lepšie neskôr ako nikdy“ povedal. Pieseň sama o sebe je famózna, ale v podaní Bon Jovi je to naozaj niečo neopakovateľné. To, ako Jon do prednesu piesne dáva skutočne všetko svoje spevácke a aj herecké umenie, nádherné Richieho vokály - to všetko je podtrhnuté prekrásnym textom, ktorý stojí za to a nedá mi, aby som sa oň s vami nepodelila. Here you are!

Hallelujah

Leonard Cohen)

Záverom mi dovoľte, aby som sa sama vyjadrila k práve dokončeným častiam Histórie Bon Jovi, o ktoré som sa chcela s Vami podeliť.

V prvom rade musím povedať, že tých niekoľko pár desiatok hodín strávených pri spracovaní materiálov o tejto geniálnej rockovej skupine je v prvom rade vyjadením mojej úcty a obdivu k nim. A nielen ako k hudobníkom, ale aj ako k ľuďom ako takým. Ich hudba, plnohodnotné texty piesní, ich spôsob života, názory a postoje, ich prístup k práci, schopnosť odviesť vždy maximum, proste rozdať sa a nepochybne ich možno najväčšia devíza - to silné priateľstvo je to, čo ma na nich fascinuje. Oni sú tí, ktorí robia nielen môj, ale iste aj Váš život plnohodnotnejším a v ťažších chvíľach ľahším. Chcem pevne veriť, že to tak ešte dlho bude, pretože sú to naši Bon Jovi, ktorí nám - tým čo o to stojíme - stále majú čo dať a jednoducho nesklamú.

Chcem sa touto cestou poďakovať Davidovi za vynikajúcu spoluprácu, bez ktorej by táto História Bon Jovi nebola taká, aká je. Dave, díky! ... A dovidenia pri ďaľších projektoch.

Eva Pačesová