Nové album
This House Is Not For Sale
(4.11.2016)
koupit album
recenze
texty písní


Historie Bon Jovi (verze 2013) - část 1.
přidáno 12.4.2013

   Milí Bon Jovi Fans, väčšina z Vás čo pravidelne navštevujete túto www stránku si určite pamätá, že v roku 2007 sme tu spolu s Davidom zverejňovali na pokračovanie Históriu Bon Jovi. Ja som robila textovú časť, David jednotlivé časti doplňoval fotografiami a dával tomu veľmi pekný konečný vzhľad.

     Ja som si z toho celého dala urobiť pár exemplárov ako knihu - nejaké som darovala a zostali mi dva. Jeden z nich som nedávno dala môjmu naozaj dobrému a blízkemu priateľovi ktorý Bon Jovi miluje, skvele propaguje ich hudbu a ktorému veľmi, veľmi fandím a držím palce v ďalšej jeho kariére.

     Práve pri tejto príležitosti som po rokoch vzala knihu opäť do rúk, pozrela a prečítala si ju znova. História Bon Jovi – ako sa kniha volá – časove končí pred európskou časťou Lost Highway Tour a tak vtedy mi prebehlo hlavou, čo tak pridať ešte Lost Highway Tour, The Circle Tour a neskôr aj Because We Can Tour.

     Neprešiel snáď ani deň a prišiel mi od Davida e-mail s návrhom „...čo tak oprášiť Históriu Bon Jovi? (potom že telepatia nefunguje :-)). Veľmi rýchlo sme sa s Davidom dohodli, kto čo urobí a je to tu. To, čo Vám budeme prezentovať na týchto stránkach je naše spoločné dielo s tým, že ja zabezpečujem textovú časť a David všetko ostatné.

Evi

     Je to tak, jak píše Evi. Když jsem něco v archivu webu hledal, narazil jsem právě na sedmidílnou knihu o historii skupiny Bon Jovi a říkal jsem si, že by to stálo za doplnění a sepsání nějakého pokračování. Zkrátka navázat tam, kde sedmý díl před šesti lety skončil. A kdo jiný by měl navázat na tak skvělé články, než právě Evi? Proto jsem oslovil ji, aby pokračování sepsala.

     Nakonec jsme se rozhodli o revizi celé této knihy, takže i fanoušci, co četli knihu verze 2007, nebudou ochuzeni o nové informace, které v původním vydání nebyly. V posledních částech knížky verze 2013 se totiž můžete těšit na nové materiály o naší oblíbené kapele. A jistě se i dozvíte, proč chyběl Richie Sambora na části turné. A fans, co kapelu tolik neznají, nebo nenavštěvují web bonjovi.cz tak dlouho, alespoň zjistí, proč máme Bon Jovi tak rádi. Zejména, pokud jim kniha v roce 2007 na tomto webu utekla.

David

Historie Bon Jovi (verze 2013) - část 1.

     Bon Jovi – táto legendárna skupina pochádzajúca z New Jersey zabáva s neuveriteľnou ľahkosťou poslucháčov hudby najrôznejších vekových kategórií na celom svete už tri desaťročia pričom pre ich hudbu je charakteristická línia rocku, popu a metalu. Podľa vyjadrenia sa jedného z členov skupiny - Richieho Samboru vekové spektrum ich fanúšikov a poslucháčov je od šesť do osemdesiat rokov a možno aj širšie.

     Väčšina hudobných odborníkov ako i samotní členovia skupiny nepochybujú o tom, že spevák a skladateľ piesní Jon Bon Jovi je skutočne tým najväčším magnetom skupiny spolu s gitaristom Richiem Samborom, ktorý je síce menšia hviezda, ale predsa tiež hviezda obrovského kalibru. Avšak komerčná sila kapely Bon Jovi nie je len výsledok úspechu Jona a Richieho, ale bezpochyby aj ďaľších členov skupiny – Davida Bryana a Tica Torresa.

     Už od vzniku kapely a jej prvých úspechov si mnohí odborníci – čiastočne zmätení ich štýlom - kládli otázku, kam vlastne túto kapelu zaradiť: je to rock, metal alebo oba tieto hudobné štýly ovplyvnené popom? Ako sa však ukázalo a bez ohľadu na definovanie ich štýlu ide v každom prípade o skupinu, ktorá celé tri desaťročia napĺňa štadióny ako máloktorá iná kapela.

     Úspech skupiny Bon Jovi je predovšetkým pripisovaný ich skvelým melodickým a ľahko zapamätateľným piesňam a predovšetkým schopnosti prispôsobovať tieto songy danej dobe, pričom Bon Jovi stále zostávajú verní svojej rockovej tradícii. Ďalšou nepopierateľnou prednosťou tejto štvorice je aj ich zovňajšok. Každý jeden člen kapely je určitým nezameniteľným – výborne vyzerajúcim typom - na začiatku kariéry chlapca, a teraz už zrelého dobre vyzerajúceho muža - v ktorom sa ale dodnes stále skrýva niečo chlapčenského. Skrátka sú to fotogenické typy s úžasnou a tajuplnou schopnosťou prispôsobovať svoj vzhľad ako i piesne danej dobe. Samotný frontman skupiny Jon Bon Jovi svojím výzorom pripomína ideálny typ dobre vyšportovaného manekýna. Niektoré ženské časopisy ho prehlasujú za úplne naj na svete, ale on z toho nemá hlavu v oblakoch. Mnohé seriózne zdroje uznávajú Jona aj ako dobrého filmového herca, čím vyvracajú domienku, že hudobníci ktorí pôsobia ako herci a naopak, sú v serióznom profesionálnom hodnotení k ničomu a ničím.

     Jon Bon Jovi je typickým príkladom workholika. Podľa dostupných údajov jeho osobný majetok presahuje 100 miliónov USD (tento majetok je úplne mimo obsahu účtov kapely Bon Jovi). V rokoch 2004 – 2010 bol majoritným vlastníkom futbalového tímu Philadelphia Soul, ktorá hrá americký futbal. Je všeobecne známe, že Jon sa vo veľkej miere angažuje aj v dobročinných charitatívnych aktivitách akými sú stavanie domov pre bezdomovcov vo Philadelphii, New Orleanse a Newarku ako aj jeho dobre známa Soul Kitchen v Red Bank, kde sa môžu ľudia v jeho reštaurácii najesť a nemusia peniazmi zaplatiť za to čo skonzumovali, ale majú možnosť si to odpracovať.

     Popri tom všetkom je celkom modernou rockovou hviezdou: chytrý, vedomý si závažnosti reklamy a tiež faktu, ako je dôležité mať pod zamatovou rukavicou železnú päsť (iron fist – „Bed Of Roses“).

     Ale za scénou Jon uplatňuje tvrdé obchodné stratégie a v hudobnom priemysle je v tomto smere rovnako vysoko hodnotený ako ktorákoľvek vysoko profesionálna nahrávacia spoločnosť.

     Príbeh skupiny Bon Jovi je v určitom zmysle slova aj trochu tak príbehom o schopnosti prispôsobovať sa danej dobe a o umení vždy byť o krok dopredu pred neľútostným módnym trendom.

     Jon – ktorého štýl bol vždy predzvesťou štýlu jeho kapely – začínal svoju kariéru v robotníckej „ blue collar“ uniforme, ktorá v New Jersey letela v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Išlo vlastne o oblečenie z denímu, (jeansy). Potom ale postupne menil svoj vzhľad a objavoval sa ako naondulovaný pudlík, poriadne nalíčený a neskôr potom v koženom nepremokavom kabáte ale s odhalenou chlpatou hruďou, kvôli ktorému aj o dve desaťročia starší dospelí ľudia šaleli. Áno, bolo to tak: v polovici osemdesiatych rokov mal takýto vzhľad cenu zlata a každá jedna pop- rock - metalová kapela musela prísne podľa etikety takto vyzerať hoci nakoniec keď si zhrabli odmeny z reklám - boli to práve oni - členovia kapiel, ktorí sa tomto imidže najviac nasmiali.

     Začiatkom roka 1990 Bon Jovi „objavili“ svoj úplne nový vzhľad a oni sami tvrdili, že sú to práve oni, čo prežili „aj“ vďaka zmene „imidžu“.

     Osemdesiate roky ukončili Bon Jovi ako najsmiešnejší (na objednávku) chlpatí metalisti pričom sa ale ich hity predávali lepšie ako hity ich súčasníkov: Europe, Ratt, Warrant, Cinderella, Poison a iných. Keď nová prílivová vlna „grunge“ začala v rokoch 1991 a 1992 vyhrávať rebríčky hitparád, kapely hair-metal boli vystavené vtipkovaniu a stali sa predmetom posmechu. Väčšinu z nich úplne zničili kapely ako Nirvana, Pearl Jam, Soundgarden a im podobné ktorých ťažká náročná hudba spôsobila, že kapely hrajúce iný ako tento „štýl“ hudby sa stali absolútne bezvýznamnými. Nikto nepredpokladal, že Bon Jovi prežije túto zmenu, ale BON JOVI sa skutočne v roku 1992 vrátili. Avšak s novým - omnoho triezvejším - vzhľadom, ktorý už nebol poznačený nalakovanými naondulovanými vlasmi, ich výzor bol omnoho serióznejší - viac funky, a to sa masívne predávalo. Žiadna iná skupina z vtedajších súčasníkov sa takto nedokázala prispôsobiť, dokonca ani Mötley Crüe, ktorý musel čakať až do milénia, aby sa ich návrat stal vierohodným.

     O počiatočnom imidži kapely Jon povedal: „Myslím si, že len na tej prvej platni sme vyzerali naozaj takí akí sme i v skutočnosti boli. Lenže to nefungovalo a tak sme si povedali: „Človeče, musíme byť ako tie kapely z Los Angeles, musíme sa obliekať v štýle v akom sa obliekajú Little Sister. No tak sme to aj tak urobili ale potom sme si povedali: Preboha, veď to je príšerné, keby sme takto prišli do nejakého baru v New Jersey, tak by nás dobre nakopali do zadku. A tak sme sa tých sračičiek zbavili.“

     Korene ohromného úspechu skupiny Bon Jovi, ktorý bez výnimky zasiahol celú planétu, je potrebné hľadať v roku 1982, keď sa 20-ročný Jon Francis Bongiovi (narodený 2.marca 1962) pokúšal preraziť ako rockový spevák. Jonov bratranec - Tony Bongiovi vlastnil dobre známe nahrávacie štúdio „The Power Station“ v New Yorku, kde bol Jon zamestnaný ako vrátnik, upratovač a ten čo iným varil kávu. Toto bolo vlastne pre pre Jona veľkým šťastím. Vo svojom voľnom čase nahrával v štúdiu demo verzie svojej vlastnej hudby, dokonca tu získal aj pomoc hudobníkov známych miestnych kapiel ako napríklad kapely Bruce Springsteena - E Street Band.

     „Keď som mal štrnásť“ povedal Jon, „hudba bola pre mňa všetkým. Nebolo o čom diskutovať. Našťastie rodičia ma podporovali. Povedali mi: ak to chceš robiť, rob to. Aj keď som už v šestnástich začal hrávať v baroch, boli s tým uzrozumení. Aspoň vždy vedeli, kde som.“

     „Môj prvý live koncert ktorý som zažil boli Rush, Heart and The Doobie Brothers a bolo to v r. 1975 keď som bol ešte žiak na strednej škole “ spomenul si Jon. „Bolo to ohromné, mal som vtedy len trinásť rokov. Od roku 1977 som bol už viac angažovaný. Bol som na niekoľkých show a videl som o čom to všetko je. Videl som Brucea Springsteena, videl som Southside Johnny & The Asbury Jukes v New Jersey, ďalej Kiss v Madison Square Garden. Videl som koncerty, ktoré boli divoké, ale nikdy som si nepomyslel že ja to budem schopný robiť v takom rozsahu, alebo že dokonca pôjdem ešte ďalej. Chcel som byť nejaký Asbury Juke a zapĺňať hľadiská o kapacite 3000 miest – tak ako oni.“

     Raz Jon povedal: „Keď som vyrastal, mojím snom bolo mať skupinu ako boli Southside Johnny a The Asbury Jukes. Oni hrávali v malých divadlách. Nikdy sa im nepodarilo byť skutočne veľkou kapelou, alebo zaplniť Madison Square Garden. Takže som v tom čase nikdy o takých miestach nesníval. Možno je to dosť prekvapujúce, ale ja som vtedy prestal uvažovať o tom, kde je vlastne moje miesto na tomto svete. Naozaj, nikdy ako dieťa som takýmto spôsobom nesníval. Toto, čo je dnes - je mimo všetkého o čom som kedy sníval.“

     „Tom Waits mal na mňa veľký vplyv, vďaka jeho filmovému poňatiu skladania piesní,“ dodal. „Snažil som sa z neho veľa čerpať. On je jednoducho tak výborný. Elvis Costello bol iný, prvotný rozprávač tak ako Paul Simon. Elton John mal na mňa veľký vplyv, keď som bol dieťaťom ktoré sa chce dostať do veľkého biznisu ako boli Goodbye Yellow Brick Road, ako aj Caribou, veď viete, tiež Captain Fantastic a Brown Dirt Cowboy. Dostanete sa k textom ich piesní, už v tom idete a zrazu zistíte: 'Wow! Veď to som predsa ja'.“

     „Začiatky boli ťažké“ vysvetľoval: „Nemal som peniaze, aby som mohol chodiť často do New Yorku na koncerty. Raz som bol vo väzení, pretože som za snažil dostať na show Brucea Springsteena a tak som vonku predával plagáty. Išiel som do Veľkého zábavného parku v Jersey, aby som videl Michael Stanley Band a všetkých tých ľudí, ktorí robili malé platne. Vtedy som mal šestnásť, vkrádal som sa do barov a pozoroval kapely na ich ceste hore ako napríklad U2.“

     Jeden z Jonových prvotných pokusov vytvoriť svoju skupinu bola 11-členná sprievodná kapela Atlantic City Expressway. Ako spevák vedel, že sprievodné kapely môžu existovať len po určitú dobu: „Zamyslel som sa nad tým, kedy sa to skončí. Lenže v 1980 zarábali takéto kapely aj 3000 USD za noc - pre mňa vtedy obrovské peniaze. Vedel som, že je čas vystúpiť. Videl som znamenia a povedal som si: človeče, toto je slepá ulička a treba sa z nej dostať. Musíš nájsť niečo – hocičo v čom to budeš Ty – Tvoje vlastné ja“ vysvetľoval. „No a pre mňa to bol rock 'n' roll, v ktorý som veril ako dieťa a držal sa ho oboma rukami ako kliešť. Fungovalo to. Nikdy som nechcel byť taký, že by som pristúpil na to – robiť niečo pretože sa to má robiť, musieť niečo, pretože sa to musí. Ak by som mohol niečo odporučiť, odporučil by som toto: ísť svojou vlastnou cestou bez ohľadu na to, či chceš byť spisovateľom, spevákom alebo prezidentom Spojených štátov.“

     V ťažkých časoch nahral Jon slávnu pieseň s názvom R2D2 I Wish You A Merry Christmas pre Star Wars Christmas Album a neskôr vysvetľoval: „Hej, neprekáža mi to! Zaplatili mi USD 180,- ja som totiž vedel čo je to byť hladný a tak som sa vtedy jednoducho snažil, aby sa moje demo dobre počúvalo.“

     Keď sa jedna z jeho demo piesní Runaway stala hitom, na miestnej stanici v New Jersey, Jon Bon Jovi potreboval kapelu aby mu pomohla tento song zahrať „live“. A vtedy zaangažoval do svojho projektu štyroch ďalších hudobníkov. Jeden z nich, hráč na klávesové nástroje menom David Rashbaum, prijal umelecké meno David Bryan, a to hlavne z dôvodu, aby z jeho mena ľudia nečítali židovský pôvod chtiac sa vyhnúť predsudkom. Ďalšími členmi novej kapely BON JOVI (všimnite si podobnú zmenu, ale tentokrát v „poangličtení“ Jon taktiež zmenil svoje priezvisko) boli gitarista Dave Sabo, basgitarista Alec John Such, a bubeník Tico Torres.

     Obrat v tomto príbehu popísal Jon vlastnými slovami takto: „Keď som dával kapelu dohromady, bolo to kvôli piesni Runaway, ktorá sa stala hitom náhodou. Nikto si nemyslel, že sa niečo udeje ale stalo sa to bez pomoci nahrávacej spoločnosti alebo nejakej kapely, bez producentov, manažérov alebo niekoho iného. V tom čase som mal dosť zlých skúseností s nahrávacími spoločnosťami, ktoré mi pred nosom zatvárali dvere, tak som si nakoniec povedal: Do riti, idem do rádia, ktoré nemá čo stratiť keď mi povie či sa im to páči, alebo nepáči. Zahral som to DJ-ovi menom Chip Hobart, a ten dal mňa a Twisted Sister na ten istý album. Bol to on, ktorý objavil obe formácie a tento chlapík teraz nedostáva za to nič. Mal ohromný sluch. Keby nebolo jeho, Runaway by skončila v koši.“

     Čo sa týka názvu kapely, Jon vysvetľuje: „Mohli sme sa volať Victory, alebo mať nejaké iné príšerné meno. Ale dôvodom prečo Runaway prerazila bolo, že to bola pieseň ktorú napísal ešte chlapec - decko - menom Jon Bongiovi. Na čom sme si obzvlášť dali záležať a čo sme nechceli urobiť bolo, nezmiasť a nepomýliť publikum. Teraz keď už počuli tú pieseň, my sme nechceli povedať že pieseň Runaway je od kapely, pretože vtedy ešte žiadna kapela neexistovala. Na druhej strane, určite som nechcel, aby to bol len Jon Bongiovi. Skúšali to na mne, urobiť meno kapely, ako v prípade Johnny Lightning and the Something´s, pričom existoval Robin Something. Oni ale dobre vedeli, že Bongiovi to neurobí. Tak nakoniec šéf reklamy A&R povedal: Zmeňme len hláskovanie. Potom sme vynechali moje krstné meno a urobili sme názov skupiny. Pre mňa bolo veľmi dôležité, že to bolo meno kapely a oni s ním súhlasili. Kapela bola šťastná a bol som šťastný aj ja. Je to kapela s piatimi mužmi.“

     O formovaní nového zloženia svojej kapely Jon neskôr povedal: „Videl som Tica Torresa hrať v kapele s názvom Lord Gunner. On nahradil Vinnyho Lopeza (prezývaného 'Mad Dog - Bláznivý pes') z pôvodnej E Street Band. Mal som vtedy šestnásť a Bože môj, bol som tak nasratý! Nemohol som uveriť, že vykopli Vinnyho z kapely. Tak som tam zašiel a uvidel som iného hráča na bicie nástroje a verte neverte, padol som na zadok. Pôvodne som si myslel , že Tico je idiot že si dovolil nahradiť Vinnyho ale keď som ho počul hrať, nemohol som uveriť vlastnému sluchu čo ten chlapík dokazuje. Takže o niekoľko rokov neskôr, keď Alec povedal, že Tico je voľný, zareagoval som: 'Skutočne? Myslíš si, že by prišiel?

     Videl som Richieho Samboru otvárať jeden večer pre Joe Cockera. Mal takú nejakú rockovú kapelu štýlu Styx – Queen – Led Zeppelin. Tiež sa pokúšali niečo rozbehnúť. Alec Such – basgitarista hral v sprievodnej kapele s názvom Phantom´s Opera, ktorí tak isto už veľa skúsili. Keby boli mali pôvodné piesne, boli by možno významnejší než skupiny Kiss, Queen, Judas Priest a iné. Robili Queen lepšie než Queen samotní. Boli fakt vynikajúci. Vedúci spevák bol skutočne superstar. Lenže oni nemali žiadnu koncepciu, ako písať piesne. A potom sa stalo niečo veľmi zlé - spevák dostal rakovinu a zomrel. Bola to úžasná zábavná kapela. Zarábali 3000 alebo 4000 USD za noc a hrali v celej reťazi barov v Jersey, päť nocí v týždni robili hudobný doprovod.. To bolo v čase, keď reťaz barov v Jersey bola naozaj veľká.

     David Bryan (klávesy) a ja sme hrali v niekoľkých kapelách, ale nepravidelne. A práve v čase, keď som dal kapelu dohromady, on odišiel na vysokú školu. David (ktorého Jon a ostatní členovia kapely oslovujú menom Lema) je Mister Schmaltz. Hrával v podniku menom The Pink Elephant na koktailovom klavíri niečo ako Feelings. Bol to jeho otec, ktorý ho prinútil, aby tam hral.“

     Prv než Bon Jovi odštartovali, Jon bol tiež členom rôznych kapiel – v skutočnosti jeho nástup bol vlastne v znamení návratu do päťdesiatich rokov do éry rocku „Happy Days“.

     „Predtým som bol v kapele The Wild Ones. Bola to orientácia skôr na pop. Názov pochádzal z piesne The Tom Petty. S Tomom som sa veľa nadrel. Hrávali sme v Asbury každú nedeľňajšiu noc na mieste zvanom The Fast Lane. Nemali sme zlé veci. Predtým som bol v The Lechers. Bola to sprievodná kapela. Robili sme všetko od Motown po Elvisa Costella. Vtedy som mal asi 18, a už som po prvýkrát zaplnil otvorené štadiónové hľadisko s 10 000 miestami. Hral som aj v kapele menom The Rest, producentmi ktorej boli Billy Squier and Southside Jonny. Ďaľšou kapelou v ktorej som hral, bola veľká 10-členná hornová kapela, ktorá hrala všetky skladby Jukes, Sprinsteena – skátka všetko. Predtým som mal kapelu menom Raze, bola to kapela typu Kiss – BTO – Aerosmith – Rolling Stones.“

     Nahrávacie spoločnosti východného pobrežia vzali v pravý čas na vedomie show Bon Jovi, ktorá bola charakteristická Jonovými vášnivými charizmatickými vystúpeniami a chrapľavými vokálmi plných emócií.

     Začala sa vojna nahrávacích štúdií o skupinu Bon Jovi a nakoniec v 1983 bola podpísaná zmluva so spoločnosťou Mercury, a neskôr potom pod záštitou Polygramu. Dave Saba nahradil Richie Sambora, gitarista, ktorého poňatie nemalo nič spoločné s rozdrvenou morálku súčasnosti, ale ktorý vychádzal viac z blues-rockovej tradície. Richie Sambora raz povedal, že už od svojho útleho detstva si bol istý vo svojej budúcej kariére. „Vedel som to už keď som bol decko. Vždy som vedel hrať na nástrojoch; bolo to pre mňa veľmi ľahké. Môj hudobný sluch bol veľmi dobrý. Bol to jazyk, ktorý som poznal v útlom veku. Zobral som malú gitaru a hral som na nej. Vzal som si trúbku v supermarkete a hral som na nej.“

     O svojom novom gitaristovi Jon neskôr povedal: „Richie je minimálne 20 krát lepším hráčom na gitaru, akým som ja a akým kedy vôbec budem. Aby som bol úprimný - áno, ja hrám na gitare tak dobre ako sa na skladateľa piesní patrí. Viete, čo mám na mysli, že? Jeff Beck sa nemusí o mňa obávať. Pravdou je, že s gitarou som chcel skladať piesne a spôsob, ako som sa učil hrať bol o tom. To nebolo napodobňovanie ohnivých sól nejakého chlapíka, bolo to o tom, že 'Aký to bol rad akordov?' a 'Aká je táto inverzia?' V skutočnosti sa tieto veci nikdy nekončia, nikdy sa neprestávaš učiť.“

     Sambora je známy aj smiešnymi grimasami, ktoré robí keď hrá sólo – a je si toho plne vedomý. On hovorí: „Od detstva mi ľudia hovorili, čo to do čerta robíš človeče, keď strúhaš tie grimasy? Vyzeralo to hrozne, nebolo to sexy dievčatá to vôbec nezaujalo. Tak som sa snažil s tým prestať. Ale nemohol som. Stál som tam chvíľu - tvár bez pohnutia. Do riti, bol som úplne meravý!!! Ak prestanem s výrazmi tváre, zastavím celý emocionálny prúd ktorý vychádza z môjho tela. A tak som si povedal, 'Do psej matere s tým človeče, ja to budem robiť tak ďalej.' Stáva sa, že hrám sólo, spievam hlavou, ale prechádza to mojimi rukami. Takže možno moja tvár je súčasťou celej cesty. Keď som bol mladý a videl som hrať Erica Claptona, Jimmy Hendrixa alebo Jimmyho Pagea, myslel som si, že je to poriadne tvrdé až drzé a nepripadalo mi to vôbec smiešne. Tie grimasy ma zasiahli priamo do srdca, vypálili ma a zrazili na zem. Myslím si, že takéto grimasy robíte, keď sa milujete a ja viem, že ich robím. Eddie Murphy mal na to paródiu, nazval to 'Grimasy pri súloži'. Áno, začal som o tom rozmýšľať, a došiel som k záveru, že pri hraní na gitare musí existovať nejaký druh sexuálnej vyrovnanosti. Kreatívny proces je totiž veľmi sexy.“

     Sambora o zázemí kapely v 80-tich rokoch povedal: „Boli sme v podstate všetko deti pochádzajúce zo strednej vrstvy, ktorá sa vyznačovala tým, že mala vysokú pracovnú morálku. Môj otec mal dve zamestnania a mama pracovala tiež. My stále pracujeme usilovnejšie, ako ktorákoľvek iná kapela. Takzvaná ´Reaganomika´ nás udržiavala vo viere, že všetko je cool. Bolo to v tom čase hlboko zakotvené vo vedomí Američanov. Všetci usporadúvali párty - večierky a neexistoval nijaký spoločenský problém o ktorom by sa hovorilo. Viete, všetci zažívali úžasne dobré časy.

     Keď sa Richieho spýtali na jeho príchod do kapely, Sambora povedal: „Tento moment bol samozrejme rozhodujúcim momentom v histórii kapely. Nikdy v živote som predtým nič podobné neurobil. Basový gitarista v kapele čo som hrával bol mojím hráčom na basovú gitaru a ja som ho v tom čase požičiaval Jonovi a chlapcom aby ich videl, počul a posúdil, či je to naozaj to najlepšie, čo tu je. A tento basgitarista mi povedal: 'Mal by si ísť tam dole pretože to, čo hrajú je vynikajúce a to chlapča je ozaj veľká hviezda,' a bla, bla, bla. Tak som jedného večera zišiel dole, že sa pozriem na kapelu.

     Bolo to po mojom návrate z Kalifornie, kde som si vybavoval nejaké záležitosti ohľadne mojej vlastnej nezávislej značky a kde som vlastnil bar, v ktorom tá kapela (Bon Jovi) nejaký čas hrala. Tak som si ju išiel pozrieť. 'Wow!!!'. Tak toto je naozaj niečo špeciálne, niečo super a vedel som hneď: Fakt je to pravda, že Jon je veľkou hviezdou a že kapela je úžasná. V momente mi bolo jasné: áno toto je to, čo sa malo stať, toto zaplní to moje prázdno ktoré teraz cítim. Bolo to ako božský zásah alebo niečo podobné. A nič lepšie sa mi nemohlo stať. V tom momente to všetko začalo“... a pokračuje ďalej: „Viete, čo je na tom úžasné a prečo nás ľudia stále berú a chcú vidieť? Je to naše priateľstvo, ktoré nás tak silne viaže. A ja si myslím, že je to ešte viac - sme kapela bratov, sme stále tu a stále spolu. Viete tí, čo nám neprajú a nás chcú zatracovať - tí to budú robiť vždy, bez ohľadu na to či tu ten silný vzťah medzi nami existuje, alebo nie.

     Určite, zažili sme toho veľa – dobrého a aj zlého, ale prežili sme. My sme prežili keď nás kritizovali ako dlhovlasú kapelu, skrátka všetko. Naším krédom bolo dostať sa na výslnie, usilovne pracovať, robiť dobrú hudbu a zostať spolu. Pozrite sa, ľudia predsa chcú vidieť, ako ľudia zostávajú spolu. Chcú, aby ich zabávali ľudia, ktorí to spolu ťahajú už nejaký čas. Ľudia, ktorých viaže pravé čisté priateľstvo a ktorí sa skutočne stále majú radi. Je to až neuveriteľné, ale stále je to také silné medzi nami, aj po toľkých rokoch.“

Koniec prvej časti.

zpět na výběr novinek


Příspěvky

Úžasné počtení. Těším se na 2. díl.... tina 14.4.2013 1:54:54
Dave: Nestálo by za to obměnit starou hitparádu za písně z nového alba... Larius 14.4.2013 16:14:39
Larius: ok, tak hlasuj :-) http://www.bonjovi.cz/default.asp?sekce=hit... Dave 14.4.2013 19:48:35
TO: Evi+Dave Díky za super článek SM_I. K verzi 2007 se záměrně ne... Šája 14.4.2013 21:55:44
Nezdál se vám Jon při Drzy country v Denvru nějakej divnej?... xbk 19.4.2013 19:36:47
Zajímalo by mě co s Ritchim doopravdy je. SM_7... Bonbon Jovi 21.4.2013 17:36:35
to by zajímalo asi víc lidí SM_6... Pema 21.4.2013 20:40:08
Je pravda,že je Richie zpátky? SM_1... Bonbon Jovi 27.4.2013 10:13:05
To se teprve uvidí, řekl bych. Nikde jsem se nedočetl, že by se něco z... lethalross 27.4.2013 12:25:15

vypsat od 1. příspěvku - vypsat od posledního příspěvku - přidat příspěvek
(pokud se klikne na konkrétní příspěvek, dojde k jeho zobrazení na vrcholu stránky)


AKTUÁLNÍ NAHRÁVKY


Nové album

What About Now
(11.3.2013)
koupit album
recenze
texty písní


Nové album

What About Now DELUXE
(11.3.2013)
koupit album
recenze
texty písní



Nové album

What About Now DELUXE JAPAN
(13.3.2013)
koupit album
recenze
texty písní

Nové album
Richie Sambora

Aftermath Of The Lowdown JAPAN
(12.09.2012)
koupit album
recenze
texty písní

Nové album
Richie Sambora

Aftermath Of The Lowdown EU
(25.09.2012)
koupit album
recenze
texty písní

Výběrové album

Greatest Hits CD
(8.11.2010)
koupit album
recenze
diskuse k albu
texty písní

Nová kniha

When We Were Beautiful
(3.11.2009)
koupit knihu
recenze

Nové DVD

Greatest Hits Video Collection
(29.10.2010)
koupit DVD
recenze


[CNW:Counter]








Podpořte web BonJovi.CZ libovolnou částkou.

bonjovi.cz

Všechna práva vyhrazena.
Copyright (c) 1999-2017 David Vostrý.